Najprv unes, potom vydieraj

Bývali sme v tehliarskej kolónii, v bezprostrednej blízkosti tehelne. V storočnom činžiaku. Priamo pod našimi oknami sa na prízemí nachádzal závodný bufet a od fabrických budov nás delil len široký zelený pás, tvorený romanticky zanedbaným orgovánovým hájom. Na jednej strane tehelňa, na druhej záhrady, šopy a agátový lesík. A kdesi za ním vlhko dýchalo hlinisko: rozsiahla a hlboká povrchová baňa na hlinu, sivá ako chrbát cirkusového slona.

Dakedy na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov stará robotnícka kolónia ožila detským plačom a džavotaním. Mamičky otehotnievali a rodili ako opreteky. Aj ja som bol súčasťou tohto baby-boomu. O pár rokov nato sa tehliarska kolónia a priľahlé priestory stali operačnou zónou viacerých detských gangov.

Jeden gang ovládal vrakovisko, obrovskú lúku plnú bizarných zhrdzavených strojov vyradených z továrne, ďalší mal pod palcom hlinisko a tri vybagrované jazerá, ktoré boli jeho súčasťou. Pre nás decká to bol hotový raj. Bolo práve krátke obdobie uvoľnenia, takže sme mali možnosť hltať Foglarove knihy o tajomných dobrodružstvách partie chlapcov v meste i prírode a tak trochu sme sa do nich vprojektovávali.

Nebol to náš jediný zdroj inšpirácie. Všemocná televízia, detektívne seriály ako Abonent na linke „U“ a Randall & Hopkirk – to bolo čosi pre vnímavé a hyperaktívne deti z tehelne!

V tých rokoch si naša susedka z prízemia, stará pani Martanovičová, všeobecne prezývaná Poldína, zadovážila prenádhernú angorskú mačku. Na rozdiel od obyčajných miciek-myšilovov ju ani nepúšťala von. Mačka celé dni sedela za oknom ich preskleného prístavku, akejsi zimnej záhrady plnej zelene, a pozorne sledovala dianie.

Sedeli sme jedného prázdninového dňa v bunkri tvorenom vylisovanými kockami slamy a nudili sme sa. Čerstvo inšpirovaní televíziou sme sa rozhodli mačku uniesť a vrátiť ju Poldíne za výkupné.

„Vystriehneme, keď Poldína pôjde do obchodu,“ navrhoval Juro T., prezývaný Džudák, „a mačku ukradneme.“

„Kde ju budeme držať, kým nedôjde výkupné?“ chcela vedieť prakticky uvažujúca Janka S., prezývaná Sýkorka.

„V našej šope, v prázdnej králikárni,“ povedal Džudák.

„A to ju budeme chodiť kŕmiť a tak?“ spýtala sa Sýkorka. „Šak budeme nápadní, nie?“

Vtedy nastala moja chvíľa, aby som vstúpil do debaty týchto naivných deciek.

„A musíme tú mačku vôbec uniesť?“ položil som do pléna rečnícku otázku. „Kopa starostí s tým. Môžu nás chytiť pri únose, pri preberaní výkupného, pri vrátení mačky. Mačka môže medzitým zdochnúť. Ja navrhujem, aby sme to urobili len tak, akože.“

„Ako: akože?“ nechápal Džudák.

„Napíšeme Poldíne výhražný list, že ak nezaplatí toľko a toľko, tak jej unesieme mačku. Rozumiete? Neunesieme ju vopred, ale až keď nezaplatí.“

Džudákovi sa nápad veľmi nepozdával, ale Sýkorke, jej sestre Alene a Edovi I. (nie prvému, ale Išpoldovi) hej. Najmä preto, že môj návrh eliminoval ťažkosti s únosom zvieraťa. Takže sme sa dohodli na sume a na tom, že list skoncipujem ja.

Šiel som domov, zobral staré a prečítané Besedy, Slovenky, Životy, Květy a Svety socializmu, nožnice a lepidlo Drago a pustil som sa do práce. Povystrihované písmenká som lepil na papier.

„Čo robíš, Petrík?“ spýtal sa dedo, keď si šiel do chladničky po pivo.

„Vydieračský list,“ povedal som.

„Fajn,“ prikývol dedo a vrátil sa k rozčítaným novinám.

Večer, pod rúškom tmy, som list zavesil Poldíne na kľučku. Na druhý deň, keď som ráno šiel do bufetu po mlieko a pečivo, tam už nebol.

KEĎ DO ZAJTRA VEČERA NEPOLOŽÍTE DVADSAŤ KORÚN DO BÚTĽAVĚHO STROMU PRI MAŽIČOVEJ ŠOPE, UŽ NIKDY NEUVIDÍTE VAŠU KOČKU.

FANTOMAS

Celý deň sme boli v napätí, ako sa k tomuto postaví Poldína a jej muž, prezývaný Bataj. Stretol som ju náhodou okolo obeda, keď šla do záhrady po uhorky na šalát, ale netvárila sa nijako zronene, ani zúfalo.

„Dobrý deň, teta,“ pozdravil som ju a farizejsky som sa usmial.

„Dobrý deň, Petrík,“ povedala, akoby sa nič nedialo.

Večer sme zamaskovaní vlastnoručne vyrobenými kuklami šli k Mažičovej šope. Džudák ako najodvážnejší šiel s baterkou skontrolovať bútľavý strom, my ostatní sme boli ukrytí v kroví.

„Nič,“ povedal Džudák, keď sa vrátil. „Nič,“ zopakoval a venoval mi významný pohľad.

Vidina ľahko a bez rizika zarobených peňazí sa rozplynula v dusnej letnej noci. Rozchádzali sme sa zatrpknutí a rozhádaní.

„Bol som včera u Batajovcov,“ povedal dedo na druhý deň pri raňajkách. „Poldína mi ukazovala nejaký pozliepaný list, čo jej poslal nejaký vraj Fantomas. Chcú uniesť tú jej prasomačku.“

„Strašné,“ povedala babička. „Čo sú to dnes za ľudia, ukradnúť mačičku!“

Dedo rozrezal paradajku a polovicu mi podal. Pohľady sa nám stretli.

„Veľmi sa na tom zabávala,“ povedal dedo. „Reku, čo je to za blbca. Bataj najprv chcel ísť večer s remeňom čakať k Mažičovej šope, ale vyhovoril som mu to. Také čosi predsa nikto nemohol myslieť vážne, povedal som mu. Taký sprostý tu v kolónii nikto neni! Reku, zbytočne tam budeš šaškovať, aj tak nikto nepríde.“

Dedo začal rozvážne sŕkať horúcu kávu. Chlieb v ústach mi vyschol.

„Veru tak, najprv treba uniesť a až potom vydierať,“ povedal dedo, otvoril čerstvé noviny a začítal sa do Čie

Peter Pišťanek  viac od autora »
Vaše reakcie [20]