Hviezdne nebo nado mnou, mravný zákon vo dne

Stačí len zdvihnúť zrak a veci sú jasnejšie. Cez deň sa pozrieť na nebo a v noci na hviezdy. Človek síce riskuje, že sa potkne a spadne, prípadne, že do niekoho vrazí, ale je to len malá daň. Daň za pohľad do nekonečnosti. A vždy sa dá nachvíľku zastaviť a posunúť sa niekam bokom.

Dívanie sa na hviezdy, čo je to za prekliatu banalitu? Kam sa podel všetok sarkazmus, nadhľad, irónia? Nikam, len pri tom pohľade stráca zmysel. A prečo to všetko? Neviem, ale oplatí sa to. Oplatí sa v noci vyliezť po vratkom rebríku na strechu, oplatí sa ľahnúť si tam a dívať sa.

Najprv premýšľam o rýchlosti svetla, o vzdialenostiach, čo si ani nedokážem predstaviť, o čiernych dierach, a tak ďalej, potom o ufónoch, ako sú ďaleko, odkiaľ priletia a ako to bude vyzerať, potom sa sústredím na toho konkrétneho jedného ufóna, čo práve teraz tiež leží na streche a díva sa mojím smerom, a potom k nemu začnem vysielať. Kto som, čo robím, ako sa mi žije a on robí to isté a náramne si rozumieme. Teda aspoň ja mám ten pocit a to na úfónov vlastne neverím. Ale to je viac-menej jedno, na strechu občas vyleziem len preto, aby som sa prepol do pasívneho režimu, díval sa na celkom prvý sporič obrazovky a nemyslel na nič.

Trávim tam čas: najsilnejšie je to vtedy, keď prestanem vnímať, ako plynie, keď si prestanem uvedomovať čokoľvek, nespím, to nie, som hore, ale nič ďalšie sa vtedy nedeje. Nič ničúce, naozajstné nič. Žiadne myšlienky, ani pocity, ani žiadne náznaky ničoho. Proces žitia sa vtedy mení na stav. Veci prestanú trvať, len sú. A ujdú dve hodiny, alebo len desať minút, a ja to vôbec nezaregistrujem. Koľko som len bol, nie žil, identifikujem vždy až spätne.

Niekedy sa mi prepnúť nepodarí, ale aj vtedy je dívanie sa na hviezdy úžasné. Hviezdna mapa mi síce nič nevraví, nenájdem ani Veľký voz, ani Malý, ani žiadny, ale ani ich nehľadám. Len si vyberiem jednu hviezdu, vystrelím sa na cestu a premýšľam, či by som tam naozaj trafil, keby som cestoval takto priamo a ani na okamih ju nestratil zo zorného poľa. Už som sa tak dostal hocikam, aj na nejakú stanicu na obežnej dráhe, asi na ISS, ale neviem to presne, lebo osadenstvo ani netušilo, že som k nim prikvitol. Tak som sa pomotal po okolí a vrátil sa späť do hlavy.

Hviezdne nebo je úžasné, fascinujúce, hlboké. Dívajúc sa na hviezdy, ťažko sa mi premýšľa o malichernostiach, ktoré mi zapĺňajú väčšinu dní. Neviem prečo, ale nedokážem zoči-voči nebu hľadať kompromisy a kľučky. Nedokážem byť zlý, aj keď si uvedomujem, že by to všetko bolo pohodlnejšie. Netvrdím, že pohľad na nebo ma robí dobrým, to v žiadnom prípade, len toľko chcem, že ten pohľad je dobrý, lebo nebo samo je dobré. Akosi tak metafyzicky, či čo.

Teraz to vyzerá, akoby som nerobil nič iné, len čumel do blba, do hviezd, a možno to tak aj je, ale len v duchu. Lebo dívať sa na hviezdy na strechu chodím zriedka. Len na jednu hviezdu sa dívam pravidelne, na tú, čo ju vidím z pracovne. Keď vyjdem von a pozriem jej smerom, neviem, ktorá to je. Vidím ju, a nevidím.

Nemám v pracovni veľké okno, len také malinké, ako býva v špajziach. Aby som sa cezeň mohol pozrieť von, musím sa oprieť, zdvihnúť zrak a ešte aj troška zakloniť hlavu. Nedívam sa von často, lebo niet veľmi na čo sa dívať. Cez deň len modrý fľak, alebo modrý s bielou škvrnou, alebo naopak, a v noci tma a jedna jediná hviezda. Keď je tam, je jasná noc a vôbec, všetko je jasnejšie. 

A potom, keď sa cez deň stretnem so zlom, aby som utiekol, stačí len zdvihnúť zrak.