Folklór? Folklór!

Opakuje sa to každý večer. Aspoň predpokladám, lebo nie každý večer cestujem prímestským autobusom domov, ale keď ním cestujem, tak sa to udeje a nemyslím, že to má súvis so mnou osobne. Jedna linka, jeden čas, v jednej z obcí na trase sa autobus zastaví pred večierkou, lebo tento civilizačný výdobytok dorazil už aj k nám, na vidiek, šofér vystúpi z autobusu, motor beží, kľúčiky sú v zapaľovaní a odbehne si do večierky. Prečo, netuším – vracia sa bez nákupu, trvá to štyri a pol minúty a ľudia cestujúci týmto spojom pravidelne si zvykli. Vystúpime aj my, dáme cigaretku, pomotáme sa, prostatici si ciknú pri strome obďaleč, je to také malé milé miestne špecifikum a asi som jediný, čo sa nad ním zamýšľa, ale nemôžem si pomôcť, lebo celá situácia ma nadchýna a fascinuje.

Ktokoľvek, kto vie riadiť autobus, a vlastne aj kto riadiť nevie, môže nastúpiť a šoférovi zdrhnúť aj s nástrojom jeho obživy. Rád si predstavujem ako, až sa to raz stane, šofér vyjde z večierky a bude sa čertovsky čudovať. A potom bude telefonovať na políciu a do dopravného podniku, že mu šlohli autobus s cestujúcimi, čo nefajčia, ani si nepotrebujú odbehnúť na malú. Cestujúci, čo zostali v autobuse, sa budú čudovať tiež. Kto je ten človek a kam nás vezie? Čo sa stalo s naším šoférom? Dostaneme sa ešte niekedy domov? Nevedno.

Na celom obraze je krásne, že to nikomu nevadí, nikoho to zdržanie nerozčuľuje, nik sa nad osobitým počínaním šoféra nepozastavuje, a dokonca si myslím, že ak by sme jeden večer pred večierkou neostali na štyri a pol minúty stáť, pravidelných cestujúcich by to rozhodilo. Áno, nepravidelní sú trocha mimo, ale koho to zaujíma? Veď každý folklór je miestny a každý má svoje špecifiká. 

Asi je jasné, že ohľadom používania slovíčka folklór (a naschváľ nepíšem pojmu folklór, lebo to už by bolo celkom z cesty) nie som na station.sk ten najpovolanejší, napriek tomu, a možno práve preto, dnes to bude o folklóre. Teda – o folklóre – to ani veľmi nie, skôr o tom, čo sa za folklórom v tom najlaickejšom slova zmysle skrýva, respektíve o tom, čo si myslím, že sa za folklórom skrýva.

Ak náhodou nie, tak nie, ale pripustime teraz na chvíľku, že ľudové piesne sú naozaj ľudové a že sú prejavom folklóru – teda sú čímsi, čo bezprostredne korešponduje so zvykom. Pravdepodobne ľudovým. Piesne si ľudia možno zvykli spievať len tak, aby im ubehla dlhá chvíľa pri práci na poli, zdá sa mi však nanajvýš nepravdepodobné, že tie piesne sú o tejto skúsenosti. Kam mierim? Tam, že samy piesne sú zvykom, ale nie sú o zvykoch. Naopak, zachytávajú to, čo sa zvykom prieči, zachytávajú vzburu proti stereotypu, inakosť, miestnu odlišnosť, čosi, čo nie je zvykom, a preto sa oplatí zložiť o tom ľudovú pieseň.

Pieseň, ktorá by bola pokojne aj o šoférovi autobusu, ktorý každý večer na štyri a pol minúty zastaví pred večierkou. Sám ju nezložím, vedel by som prispieť veršom-dvoma, ale ak by ešte ľudové piesne vznikali, táto by vzniknúť mohla. Bola by totiž o situácii a o človeku, o ktorých sa jednoducho oplatí spievať. Teda ja by som si ju zaspieval, asi, a potom by som nad ňou hĺbal, ako hĺbam o iných ľudových piesňach.

Hĺbajúc o piesňach, hĺbam o ľuďoch, ktorí ľudu stáli za to, aby o nich zložil piesne. Už z textov je jasné, že to boli ľudia výnimoční svojou inakosťou a celkom by ma zaujímali ich skutočné príbehy, torzá ktorých poznáme dodnes, lebo sú to texty piesní.

Tak napríklad, celkom by ma zaujímalo priezvisko a ďalšie životné okolnosti sexuálne frustrovaného abstinenta Jána z piesne Nepi Jano, nepi vodu.

V prvom rade, Ján bol pre okolitý ľud evidentne osobnosťou natoľko zaujímavou, že sa mu o ňom oplatila zložiť pieseň. Prostou analýzou textu dospejeme k zisteniu, že Ján bol široko-ďaleko jediný abstinent v nejakom vinárskom kraji, navyše so závadnou pitnou vodou, v kraji, kde sa navyše verilo v priam lekársku moc vína. Voda je tomu Jánovi na škodu, a zrejme nielen zdravotne, ale aj spoločensky, jej pitie ho vyčleňuje zo sociálnej skupiny. Ak by pil víno ako všetci ostatní, nebolo by prečo o ňom spievať. Z textu piesne sa ďalej dozvedáme, že Ján sa do autorského procesu zapojil aj osobne, pravdepodobne s ambíciou predostrieť spoločenstvu svoj intímny problém, prípadne sa len posťažovať, že mu dievča nechcelo dati. Navyše, odopretie kontaktu s opačným pohlavím Ján zosúvsťažňuje s dažďom – keby nebolo pršalo, bolo by mu dievča dalo – čo môže svedčiť alebo o tom, že Ján bol jedinec menej bystrý, až pomalý, na druhej, možno išlo o človeka bez vlastnej strechy nad hlavou, ktorý sa chcel kontaktovať s dievčaťom kdesi na lúke, lenže sa ona odmietla, lebo začalo pršať. A nesmieme ani zabudnúť na možnosť, že dievča sa nechcelo zahadzovať s jediným triezvym človekom široko-ďaleko. Vo finále predmetného textu sa v piesni o Jánovi autorsky angažuje aj ono dievča, keď z absencie kontaktu obviňuje práve Jána, pýtajúc sa ho, prečo sa za ňou vláči, keď ju ani neopáči, ani večer, ani ráno a tak ďalej.

Čo o Jánovi vieme? Je toho dosť, aby sme si o ňom urobili predstavu, ale nestačí to, aby by sme naozaj spoznali jeho príbeh. Môžeme síce hypoteticky uvažovať nad tým, že je to pieseň o tulákovi, prírodnom človeku, ktorý do lokality, kde sa pieseň odohráva, prišiel z kraja, kde sa víno nerobí, a preto nezapadol a ani sa mu nepodarilo stať sa platnou súčasťou komunity sobášom s miestnou dievčinou, ale všetko sú to len z prsta vycucané dohady, ktoré nemajú šancu ukojiť našu zvedavosť.

No dobre, poviete si, a koho to zaujíma? V prípade Jána možno len mňa samotného, ale som presvedčený, že príbeh zoofilnej dievčiny z piesne Keď si dala baranovi by nadchol oveľa rozsiahlejší okruh priaznivcov folklóru. Ozaj, neviete o nej čosi? A ak je nejaká pieseň, ktorej zdrojový príbeh by vás zaujímal tak ako mňa Jánov, podeľte sa, možno vedno na čosi prídeme.