Toto je druhý text od autorky, ktorá sa uchádza o priazeň našich čitateľov v autorskej súťaži nazvanej Vyhraj svojho redaktora. Kvalitu príspevkov hodnotia výhradne čitatelia bodmi na konci článku. Text je uverejnený bez redakčných zásahov, bez štylistickej a jazykovej korektúry.
Autor: Marcela Spiššáková
Už hráme asi tristú partiu žolíka. Prehrávam. No čo, niekto musí byť ten posledný. Niekedy sa to ani inak nedá. Keď sú vám na začiatku rozdané zlé karty, výsledok hry je viac-menej jasný. Je to tak aj v živote? Nakoľko môže náš začiatok určiť aj náš koniec?
V jednej celkom vydarenej relácii Slovenskej televízie som raz sledovala príbeh rodiny, ktorá sa skladala z dvoch žien a jedného syna. Nie, nebola to žiadna exkurzia do budúcnosti Slovenska, v ktorom je registrované partnerstvo a adopcia detí partnermi rovnakého pohlavia samozrejmosťou. A nebolo to ani o lesbách, ktoré v takto sformovanej rodine žijú bez registrácie a bez adopcie - a povedzme si úprimne, aj bez akceptácie slovenskej heterosexuálnej (a kresťanskej) väčšiny - i v dnešnej dobe.
V relácii bol vyrozprávaný príbeh staršej matky, jej dospelej dcéry a syna matkinej dcéry. Matka a dcéra mali niečo spoločné, niečo, čo s nimi mala spoločné aj babka, ktorá s nimi nežije, pretože už nežije. Všetky tieto ženy sa počas svojho života rozviedli a nenašli si ďalšieho životného partnera. Na príbeh mŕtvej babky si už celkom nespomínam, ale dá sa povedať, že za všetkými troma rozvodmi sa skrývali „klasické“ činitele: vzájomné odcudzenie, alkohol, násilie...
Dá sa tu hovoriť o akomsi dedičstve? Dá sa osud našich matiek a otcov dediť? Dá sa natoľko odpozorovať, že ho neskôr podvedome kopírujeme? Alebo je to náhoda?
Život bol uvarený zo všetkých možných prísad a ťažko mu dať jedného menovateľa. V každom prípade ma osud týchto žien zaujal.
A zaujal ma aj osud dieťaťa vyrastajúceho v rodine, ktorej hlavami neboli mama a otec, ale dve ženy – jeho mama a babka. Naskytá sa tu otázka (a opäť mi to nedá a musím si znovu spomenúť na otázku výchovy detí rodičmi rovnakého pohlavia), nestane sa z chlapca gej? Ehm, teda nebude chlapcovi chýbať niečo k tomu, aby sa z neho stal psychicky a sexuálne zdravý jedinec? (Slovo zdravý v spojitosti so psychikou a sexualitou používam zámerne. Prednedávnom som si totiž v jednom z najčítanejších internetových denníkoch prečítala, že aj psychicky a sexuálne zdravá žena môže mať lesbické predstavy. Takže dievčatá, nebojte sa snívať o telesnom splynutí so ženou, pokiaľ je to predstava, ste zdravé! Iba na okraj spomeniem, že homosexualita bola zo zoznamu chorôb vyňatá v roku 1992).
Vlastne správne sformulovaná otázka by mala znieť: Nechýba chlapcovi mužský vzor?
A je vôbec odpoveď na túto otázku natoľko podstatná, aby sme formu a funkčnosť takejto rodiny spochybnili? Nie! Veď život má napokon svoje vlastné pravidlá, vlastnú konštrukciu a neriadi sa nami vykonštruovanými vzorovými modelmi. Chlapec, teda dnes už veľký chlap, povedal, že mu otec nechýbal, pretože ako svoju rodinu vnímal babku a mamu a nemal potrebu riešiť iné modely spolunažívania. Máme mu to veriť? Zdalo sa, že ho celé to vypytovanie a rozoberanie rodinnej kroniky trápilo najmenej. Veď načo o tom rozprávať, keď tak žijeme a sme spokojní?
Jeho mama tvrdí, že mu určite mužský vzor chýbal, napríklad pri športe (chlapec ako dieťa nemal s kým hrať futbal). Na otázku moderátorky, či sa necíti po večeroch sama, či jej popri blízkosti syna a matky nechýba aj blízkosť partnerská, sa po chvíli rozplače. Očividne sa moderátorka dotkla toho najcitlivejšieho miesta. Predsa v tejto rodine niekomu niekto chýbal. Predstava života a jeho zmyslu v jej poňatí sa jednoznačne spája s partnerskou láskou. A určite nebolo ani nikdy jej vedomým úmyslom žiť takmer celý svoj dospelý život s mamou pod jednou strechou. Zvolila jediné možné riešenie. Zvolila to najlepšie riešenie.
Postoj matky a dcéry sa v tomto bode celkom líšia. Staršia žena je s osudom ženy bez partnera zmierená a v podstate by nemenila. Je badať, že toto rozhodnutie v nej neskrslo len z akejsi apatie voči mužom. Ďalšieho partnera po rozvode už nechcela a takýto život na rozdiel od jej dcéry, ktorá stále po partnerovi túži, viac-menej vyhovuje i keď priznáva, že život s dcérou nebol vždy najľahší. Ale niekedy si nevyberáme. Jednoducho sú nám nadelené také karty. A žiaľ, niekedy prehra v kartách neznamená výhra v láske.
Táto relácia ma prinútila zamyslieť sa nad mojim vlastným dedičstvom. Niečo na tom bude. Niektoré chodníčky, po ktorých kráčame, sú už vyšľapané, i keď my po nich kráčame prvýkrát. V duši prechovávam nádej, že niečomu sa snáď vyhnem, že k niektorým cieľom dôjdem priamo, nie strastiplnou okľukou vychodenou mojimi predkami.
Poznámka redakcie:
Tento text môžete ohodnotiť svojimi bodmi (bodovať môžu len prihlásení používatelia, 1 bod = 10 halierov). Všetky body sa budú kumulovať do jednej sumy, a tú v bodoch dostane autor, ktorého príspevok získa najvyšší počet bodov po odčítaní bodov záporných.
Ak chcete poslať do redakcie svoj súťažný text, mali by ste sa poponáhľať, do uzávierky súťaže, teda do 31. 8. 2007, už zostáva len týždeň!
Podmienky účasti a pravidlá súťaže nájdete tu.
Autorská súťaž viac od autora »
Vaše reakcie [18]
Cukor a bič