Klaniame sa im už niekoľko storočí

Toto je text, ktorý sa uchádza o priazeň našich čitateľov v autorskej súťaži nazvanej Vyhraj svojho redaktora. Kvalitu príspevkov hodnotia výhradne čitatelia bodmi na konci článku. Text je uverejnený bez redakčných zásahov, bez štylistickej a jazykovej korektúry. 

Autor: Gabriela L.

Klaniame sa im už niekoľko storočí, v každom období ich bolo niekoľko, s rôznymi kvalitami, kladnými i odstrašujucími charakteristikami. Ich prítomnosť bola len synchrónnym prejavom našej neznalosti, ťažkopádnej pochopiteľnosti i objasniteľnosti javou vyčarovaných rukou matky prírody. Sám pojem vládkyňa-príroda je snahou o zhmotnenie javu, ktorý by bol zodpodvedný za čary a za procesy dejúce sa okolo nás. Ťažoba našej viny prenesená na neexistujúceho tvora je mizernou vlastnosťou človeka, ktorá prežíva a ešte dlho bude žiť ako jedno z možných riešení nepredvídateľných okolností, ktoré nás zastihli nepripravených v boji so životom. Ohýbame chrbáty už tak dlho, že si neuvedomujeme ich prítomnosť, no s každým problémom, i s vďačnosťou sa na nich obraciame, spíname ruky, či snáď inak sa týrame, dúfajúc, že náš prosebný hlas bude znieť do diaľav netušených, no hlboko veríme, že prístupných našim požiadavkam. A že žiadame veľa a čo najskôr, práve v tejto chvíli, bez štipky trpezlivosti najmä vo viere v samých seba, je prirodzené ako odvodňovací systém zdravých obličiek. Prietok našich túžob však neprejde filtrom pomyselnej  persóny, ktorá si rozmyslí, čo si zaslúžime a čo nie, je to náš vyraďavací systém: ak nám bolo dané žiadame viac, ak sme žiadané nevyprosili objaví sa snaha o kompromis a vyjednávanie s nikým a o ničom. A možno by stačilo odfiltrovať abstraktnú nádej a skúsiť to na vlastnú päsť, aj napriek ťažkým ranám osudu, ich dusivej bolesti  precitnuvšej do našich sŕdc. Bývajú, však také chvíle a momenty, ktorých riešenie je vlastne dedičstvo predkov a ich zmýšľania o svete.   I ten najväčší pragmatik z času na čas v tiesni, či v radosti „pozdvidhne oči k nebu“ a vysloví vety, obsahovo vlastné každému jedincovi a smerujúce k vyššej mocnosti vytvorenej v predstavách. Voči našim bohom sme bezbraní, vedieme s nimi celé dialógy, talentovanejší im dali tvár, telo, podobu, ktorá je z pochopiteľných dôvodov vytvorená na obraz človečí. Sú nám podobní, v našich predstavách, a predsa sú silnejší. Udatní a mocní vo svojich právach, schopnostiach, iracionálnych možnostiach sa stali východiskom pre slabé miesta v našom systéme myslenia. Rimania dlhé storočia obracali tváre k bohom hneď niekoľkým, neváhali si ich požičať od iných národov. Užívali si svojej roztopašnosti pod záštitou celej légie vyšších mocností, stavali im chrámy pre ich potešenie, ukolísanie ich zúrivosti, či pomstychtivosti, veď keď sa má dobre pán má sa dobre aj poddaní. Nejeden Augusta sa cítil byť väčší ako boh, no aj on padal na kolená so strachu odriekavajúc básne na božstvo a ochranu pred jeho hnevom. Od Konštantína Veľkého sa legálne začali nádeje, čoraz viac rozširujúceho sa množstva ovečiek, obracať len k jednému všemocnému, všeobsiahnucému bohu. Kresťanstvo sa stalo vierou mnohých národností, dosiahlo zmierenie sa so smrťou, radosť z umierania v nádeji na večný život (čo bolo dosť veľkým púťačom v čase takej nízkej životnosti) prispievalo k zjednoteniam krajín, k ich rozdeleniam, k šíreniu kultúry, dokonca poslúžilo ako vzor k zrodu iných náboženstiev, siekt a združení. Snaha ujednotiť sa v bohovi bola prirodzená. Jeden, ktorý dokáže všetko to čo dokáže takých 10, je praktický z mnohých hľadísk. Takto sformulovaný boh dokázal prežiť až do dnes. Či bol a je spravodlivý vo svojej moci po celé tie stáročia? Nenachádzam právo ani zdravý rozum odpovedať, no zároveň odpoveďou je viera a húževnatosť v jeho čistotu nádejajúcich sa.

I v 21.storočí voláme po bohu, bohoch, mocnostiach, rozprávame o škriatkoch, nočných morách, satanoch v ľuďoch, anjeloch v nás. Zúfalo voláme po dobre, po vykorenení všetkého zla, žiadame pochopenie a neraz prosíkame aj o materiálne zabezpečenie, výhru, či partnera. Vyspelá časť sveta, v medziach technológie, hospodárstva a politického spravovania, vyznáva sa k bohyni vládnucej istou rukou nad našim bytím. Je popri chrámovému bohu menej ospevovaná, ale teší sa väčšiemu záujmu, obetám i obetiam. Matéria. Predstaviteľka všetkého hmotného, speňažiteľného a teda hodnotného z kapitáloveho hľadiska. Obraciame sa k nej každodenne, ani čoby  jediná dokázala dať návod na riešenie spokojného života, odvrátila neduhy, nevery, krivdy a bohviečo ešte. Prevalcovala nás svojími hodnotami. Drtí rozmery slušnosti, odmieta hranice jej pôsobnosti. Dusivosť s akou sa valí naším životom je, prirodzene, ohmatkateľná, je však aj citeľná v ľudskom hlase, očiach, v duši. Vždy bola prítomná; jaskyniari chceli mamuty, jaskyniarky kožušiny, jeden pred druhým sa predvádzali, ktorí je lepší, slabší lovci museli nejako kompenzovať svoje neúspechy a tak sedeli doma a vyrábali nástroje, odzdoby, nádoby – veci vymeniteľné. Táto reťaz zostala neporušená, odolala všetkym výdobytkom a  zostane základným prvkom  pre prežitie človeka vo svete. To, čo, máš, ponúkni na výmenom trhovisku a dostaneš čo ti práve chýba, či kvalitatívne nedostačuje úrovne iných. Aj na trhovisku treba byť opatrní, človek v absolútnom prepadnutí bohyni Matérií, neváha smelo získať čo najviac „hmoty“, častokrát aj tej vašej.

Kloním hlavu pred jej silou, s nenávisťou ju preklínam, s láskou sa k nej obraciam vo vykachličkovanej kúpeľni vlastného bytu, zostávam jej otrokyňou aj pri potulkách prírodou, pri duševnom očistení nad knihou, CD alebo inej hmote kúpenej za peniaze, pravidelne sa ubjavujúcich na účte úmerne k výkonu práce.  Zahalila mi táto bohyňa mozog alebo je úmernosť akási nepresná vo svojich prepočtoch? Aj táto otázka je len výsledkom porovnávacíh bohoslužieb Materií.

Je toto výkrik po návrate hodnôt? Nuž ak aj áno, potom je to len ozvena našich predkov, ktorých výkriki znejú v inej generácii, v inom svete, ale s rovnako mocnou bohyňou, no nie neprekonateľnou. Privalení balvanmi jej rozkoší, búri sa v nás polo-mŕtva časť našeho ja; psyché si žiada potravu. Volá po láske, pochopení, cite akéhokoľvek len nie s peňažnou oponou.  Nezištnosť je rajom v pekle peňazí.

Preto, nemám strach z víťazstva jednej bohyne. Nech by jej sila nemala hraníc, nech by obetí  pribúdalo, zhltne len tých, ktorí prestali cítiť a nad nimi nech vykoná svoj ortieľ svedomie.

Hmota, svedomie, cit. (V každej dobe zobrazované v inej forme, s iným názvom s inými súdmi nad našimi osudmi.)

Ale sú to práve oni, čo majú ľudskú tvár, príbytok v tele každého z nás. Sú len to čo sme my a napriek tomu máme z ich sily a rozhrešenia atavistický, posvätný strach.

Poznámka redakcie:
Tento text môžete ohodnotiť svojimi bodmi (bodovať môžu len prihlásení používatelia, 1 bod = 10 halierov). Všetky body sa budú kumulovať do jednej sumy, a tú v bodoch dostane autor, ktorého príspevok získa najvyšší počet bodov po odčítaní bodov záporných.
Ak chcete poslať do redakcie svoj súťažný text, mali by ste sa poponáhľať, do uzávierky súťaže, teda do 31. 8. 2007, už veľmi veľa času nezostáva!
Podmienky účasti a pravidlá súťaže nájdete tu.