Ako páni Albarn, Banks a Wilson zachránili Frequency

Ak nejaký festival v strednej Európe tohto roku naozaj utrpel zrušenými koncertmi, bol to určite rakúsky Frequency (Salzburgring,16. 8. – 18. 8. 2007). Ešte pred jeho začiatkom odrieklo účasť osem účinkujúcich, na mieste ich doplnili ďalší dvaja. Návštevníci tak prišli o Manic Street Preachers, Chrisa Cornella, Mikea Pattona s jeho aktuálnym projektom Peeping Tom a ďalších. Priamo v centre diania však nevyzeralo, že by to prítomným veľmi prekážalo. Bolo tam predsa pivo a hrali Die Ärzte.

Prvá vec, ktorá mi po príchode do areálu Salzburgringu udrela do očí, bola krátka správa na obrazovke: „Tool abgesagt.“ Spevák Maynard Keenan vraj ochorel, a tak sa prvý deň zmenil na nudu, občasne narušenú zaujímavou kapelou – v tomto prípade to boli škótski mladíci The View alebo recesisti The Eagles of Death Metal. Monotónni The Dandy Warhols boli veľkým sklamaním. Celkovo to vyzeralo na návrat do deväťdesiatych rokov, keďže najväčšie hviezdy hlavného pódia boli Silverchair a Groove Armada. Silverchair o sebe v posledných rokoch dali vedieť len veľmi výnimočne (osobne som netušil, že ešte existujú) a ich koncert nijakým sviežim prínosom do stagnujúceho line-upu nebol. Hoci skupina občas pripomínala Muse, celkovo vychádzala z dávno zabudnutej grungeovej vlny. Groove Armada zase vyvolávala spomienky na Basement Jaxx z Pohody. Bola to síce menšia show, ale nútila k tancu. Prišlo aj na nevyhnutné hity, napriek tomu som si takto záver prvého dňa veľkého festivalu nepredstavoval.

Štvrtkový program mal byť vrcholom festivalu a pravdepodobne by sa ním aj stal, nebyť hlúpej dramaturgie vyvolávajúcej skôr rozpačité reakcie. Pomedzi zahraničných interpretov boli poprepletané nemecké kapely, ktoré pol kilometra od hraníc nič neznamenajú, no pre miestnych sú synonymom slova hviezda. Na hlavnom pódiu sa tak išlo v poradí Snow Patrol – Beatsteaks – Nine Inch Nails – Die Ärzte, na druhom zase The Good, The Bad & The Queen – Jan Delay – Interpol. Všetky koncerty sa, samozrejme, prekrývali. Asi aj preto napísal Trent Reznor z Nine Inch Nails do svojho koncertného blogu: „Najhorší koncert a rozhodne najhoršie publikum z celého turné.“ Fanúšikovia sa cez presilu opitých detí s tričkami ich nemeckých idolov nemohli dostať dopredu, Reznor nemal potrebnú odozvu od publika, a tak sa celý koncert skončil predčasne – bez použitia svetelnej tabule a obligátnej Hurt. Títo istí ľudia mi pokazili aj inak veľmi príjemný koncert Snow Patrol. Viac som totiž počul ich znudené kecy ako hudbu z pódia.

Boj pri hlavnom pódiu však zachránilo dianie na druhom stejdži, kde našťastie postávali triezvi a zainteresovaní ľudia. The Good, The Bad & The Queen zahrali fantastickú živú verziu svojho prvého a zatiaľ jediného albumu. Damon Albarn okrem symbolického gesta, pri ktorom zastrelil zvukára pri spätnej väzbe, zliezol aj medzi ľudí, Paul Simonon občasne upíjajúci z whisky zase bavil publikum svojimi pózami a charakteristicky atypickými basovými linkami. Prekvapením bola početná zostava: okrem štvorčlennej kapely tu nechýbalo sláčikové kvarteto a jeden človek za notebookom. O necelé tri hodiny na tom istom pódiu čarovali Interpol so svojimi potemnenými náladami. A čarovali skvelo. Ich set vtiahol a nepustil, držal vás v zovretí naliehavými tónmi. Keď sa počas koncertu rozpršalo, iba to podčiarklo celkovú atmosféru. Z nového albumu zaznelo len päť skladieb, kostru teda tvorili osvedčené pesničky. Zarazilo jediné – keď po záverečnej NYC bubeník Sam prišiel k mikrofónu povedať, že toto bol ich prvý koncert v Rakúsku, ľudia reagovali len veľmi potichu. Škoda, mohlo sa pridávať.

Po Interpole, ktorý jednoznačne znamenal vrchol festivalu, človek už na Frequency ani nemal chuť ostávať. Posledný deň priniesol opäť zrušenie koncertu – tentoraz prišli na rad Klaxons. A tak v line-upe popri neznámej vate, emo-pope s metalovými pózami Fall Out Boy a neúnosne vrieskajúcimi Billy Talent zostali len Kaiser Chiefs. Treba povedať, že táto gitarovka to na koncertoch jednoducho vie. Frontman Ricky Wilson nie je excelentný spevák, ale jeho sympatický ulietaný prejav a komunikácia s publikom zakryjú všetky stopy po falošných tónoch. Preto boli Kaiser Chiefs po The Good, The Bad & The Queen a Interpol treťou kapelou, ktorá ovládla Frequency. A hoci po nich hrala ďalšia lokálna „hviezda“ – Seeed, jednoduchšia hudba od Kaisers sadla viacerým lepšie než zložité melódie Nine Inch Nails. Sympatický koniec festivalu.

Foto: Autor