Tie isté zmenené tekvice

Keď v roku 2005 Billy Corgan zatúžil po obnovení The Smashing Pumpkins, vyhlásil: „Chcem späť svoju kapelu, chcem späť svoje skladby a moje sny.“ Je otázne, či sa holohlavému egomaniakovi vrátili jeho sny, no rozhodne sa medzi ľudí vrátila jeho hudba. A to nielen v nemennej podobe kompaktného disku či iného nosiča, ale najmä na koncertných pódiách, kde sa znova objavila.

Corgan sa zmenil. Ešte stále je to ten dvojmetrový diktátor s tridsiatimi kilami živej váhy, ale pri koncerte vo viedenskej Stadthalle som sa neubránil pocitu, že všetko je tak trocha inak. Napríklad, ako môže byť Corgan idolom všetkých odrastených loserov, keď pred akustickou klasikou 1979 vykrikuje: „No more sad people“? Prečo sa toľko usmieva? Ako si môže uťahovať sám zo seba? Áno, čítate správne: Billy Corgan sa niekoľkokrát nechal verejne zosmiešniť pred celou halou. Vedome. A vyčarovalo mu to úsmev na tvári.

Počas dvoch hodín a tridsiatich minút je do vás Corgan a spol. schopný vtesnať neuveriteľné množstvo emócií. Koncert vás úvodnou skladbou Porcelina of the Vast Oceans vtiahne ako vysávač a pustí až vtedy, keď ste si osobne schopný priznať, že je koniec. Pre niekoho to môže byť po prvej skladbe, iný môže vákuovitý stav zažívať aj týždne.

Niektoré veci sa však nezmenili. Nemení sa bubeník Jimmy Chamberlin, nemení sa Corganov afektovaný spev a jeho egocentrický prejav. Ešte stále má cit pre skvelú popovú skladbu, ktorej melódiu oblečie buď do neprekonateľnej bariéry gitarových stien, alebo ju nechá holú len s akustickou gitarou. Sú to skrátka stále tí istí The Smashing Pumpkins, ktorých mal na stene váš starší brat v polovici deväťdesiatych rokov. Môžete namietať, že tam absentujú gitarové extravagancie Jamesa Ihu, či večne neprítomný pohľad basáčky D’Arcy Wretzky, no Corgan má všetko premyslené tak, aby vám aspoň na chvíľku vytvoril ilúziu o tom, že na pódiu sú. Šablóna zostavy „tekvíc“ bola aj tak vždy preddefinovaná – basgitaru musí chytiť žena a gitarista musí byť Aziat. Toto spĺňa aj nová zostava a hoci sa Ginger Reyes a Jeff Schroeder ešte stále obzerajú za Billym, či to hrajú vlastne správne, nemáte pocit, že by The Smashing Pumpkins mali byť o niekom inom ako o tom magorovi, čo stojí za mikrofónom v sukni, ktorá vyzerá ako solárny panel. Piata do partie je Lisa Harriton, ktorá sa vám zdá nesmierne sympatická nielen pre jej hráčske schopnosti, ale aj vo chvíľach, keď nestláča klávesy, stojí na kraji pódia a s obdivom a takmer až fanúšikovským nadšením sa pozerá na zvyšok kapely.

Pred záverečnou Cherub Rock Corgan uzatvára koncert týmito vetami: „Existujú len jedny The Smashing Pumpkins a ďakujeme vám za to, že nám pomáhate byť tou kapelou. Nikam neodchádzame, nerozpadneme sa, zostaneme tu s vami až do konca vašich životov.“ A tak mi napadá, že Billy sa nezmenil v ešte jednej veci. Stále dokáže vysloviť veľkohubé vety. Uvidíme, či sa ich obsah naplní.

The Smashing Pumpkins, 31. 1. 2008, Stadthalle, Viedeň

Foto: Ivana Rebová