Pani Bolesť

Toto je text, ktorý sa uchádza o priazeň našich čitateľov v autorskej súťaži nazvanej Vyhraj svojho redaktora. Kvalitu príspevkov hodnotia výhradne čitatelia bodmi na konci článku. Text je uverejnený bez redakčných zásahov, bez štylistickej a jazykovej korektúry. 

Autor: Marcela Spiššáková

Stretávam sa s ňou často. S bolesťou. A stretávam sa často s tým, že mi o nej niekto hovorí. Niekto krátko, niekedy stačí iba „au“, niekto dlho. Bolesť je často zabalená do rodinných príbehov. Jej korene siahajú od detstva, pletú sa cez otca, mamu, niekedy je natoľko sofistikovaná, že sa odvíja už od mladého života našich matiek, otcov a babiek, dedkov, života, ktorý sme na vlastnej koži neprežili a neprežili sme ho ani ako pozorovatelia. Vtedy sme nežili, ale naša bolesť už áno.

Často sa stretávam aj s bolesťou z nenaplnenej lásky. Tú nemám príliš rada. Niektorí ľudia sa v nej kúpu, nadstavujú svoju nešťastnú tvár a keď im po hodinách, dňoch, týždňoch, mesiacoch a niekedy i rokoch môjho chápavého načúvania poviem, že treba ísť ďalej, odpovedia mi, že ich nechápem.

Po rokoch výskumu som zistila, že tá bolesť z lásky (Lásky Ľúbostnej), je najviac nepochopiteľná. Ako keby tá Bolesť Nepochopená (a Nepochopiteľná) bola niečím výnimočná. A pritom ruku na srdce, zažil ju každý, kto srdce má. A zažijeme ju mnohokrát – ak nám to srdce zostane. Na tom, byť nepochopeným a byť majiteľom nepochopenej bolesti, je asi niečo príťažlivé, pre nás samotných a sem tam aj pre naše okolie. Veď trápiť sa kvôli láske, nevedieť zabudnúť... To musí byť ale dobrý človek, ten, čo sa tak dlho trápi!

A ja tu vlastne ani nie som preto, aby som chápala, ja som tu preto, aby som načúvala, sem tam pofúkala to boľavé bobo, poľutovala, pochválila trpiaceho za to, ako vytrvalo vie trpieť. Každý z nás môže byť Ježišom pribitým na vlastnom kríži. Nie som asi dostatočne dobrá kresťanka, aby som vzývala týchto pribitých jedincov. Počkajte, veď ja nie som vôbec kresťanka. To vysvetľuje všetko. Priznávam však blahosklonne, aj ja sa sem tam pripijem, ehm, pribijem.

Existuje ešte jeden zaujímavý fenomén. Útek pred bolesťou. Pred vlastnou i pred bolesťou druhých. Veľmi dobre si pamätám na tých pár jedincov, ktorí sa mi po smrti mojej matky, nevedeli pozrieť do očí. Ako keby môj smútok bol nákazlivý. Ako keby sa nešťastie dalo prenášať. Očami som ešte nič nepreniesla. Snáď len nejakú tú iskru.

A potom je tu vlastný únik. To, čo vnútri cítime, zakryjeme rúškom domnelej sily, hrdinstva, ja som Xéna, on zase Herkules, bojovníci, ktorí v boji o prežitie umierajú ako prví. To, čo cítime a nevyjadríme, nás zabíja. Okrem srdca v nás tiká ešte jedna časovaná bomba. Bolesť Nevyjadrená (Nevyjadriteľná).

Počula som o mnohých bolestiach – Bolesť Zúfalá, Bolesť Bytostná, Bolesť Telesná... Mnohé z nich som prežila na vlastnej koži. Všimli ste si? Láska znesie rovnaké priezviská.

Kate Bush v jednej zo svojich piesni spieva „Life is sad and so is love“ (Život je smutný a taká je i láska). Cítim, že je to pravda. Smútok a bolesť sú neoddeliteľnou súčasťou nášho bytia. A pokiaľ ich cítime, ešte sme neumreli.

Poznámka redakcie:
Tento text môžete ohodnotiť svojimi bodmi (bodovať môžu len prihlásení používatelia, 1 bod = 10 halierov). Všetky body sa budú kumulovať do jednej sumy, a tú v bodoch dostane autor, ktorého príspevok získa najvyšší počet bodov po odčítaní bodov záporných.
Ak chcete poslať do redakcie svoj súťažný text, môžete tak urobiť až do konca leta, teda do 31. 8. 2007.
Podmienky účasti a pravidlá súťaže nájdete tu.