Londýn je veľké letisko

Londýn je ako letisko, ľudia prilietajú a odlietajú a my sa s nimi stretávame v tranzitných halách, na check-inoch, v duty free shopoch a chľastáme v predražených baroch. Londýn je ako letisko, nikto tu nezostáva, každý len prechádza, povedal Saxon a po našom rozhovore o šťastí a nešťastí si kúpil letenku a zmizol preč. Ešte predtým mi stihol povedať, že som awesome, usmiať sa šibalským surferským úsmevom a mierne odhaliť piercing na jazyku.

Mojím londýnskym životom prešlo niekoľko desiatok ľudí. Niektorí sa iba akoby podpísali na jeho steny XY was here, pár ich vyrylo svoje mená hlboko do dubových dverí môjho srdca. A potom zmizli. Cestovať ďalej, objavovať, vrátiť sa domov, usadiť sa niekde inde. Najprv som odchody sledovala s hlbokým smútkom, neskôr som pochopila ich prínos.

Ako hovorila Juhoafričanka Jo na vlastnej leaving party, keď jej kufre boli už pobalené, my imigranti, cestovatelia, vykorenení z prirodzeného prostredia hľadáme úrodnú zem, otvárame srdce dokorán. Všetkých kamarátov máme radi pre konkrétny moment, ktorý nám pridelia, kým ich alebo naše lietadlo nevzlietne. Do časovo obmedzeného obdobia natlačíme všetky emócie, plytké aj dôverné rozhovory, smiech aj plač, pomoc aj opijáše. Vedomie toho, že žiadne zajtra nebude, prelomí strach z možných sklamaní a umožní nám prežívať vzťahy s nebývalou intenzitou, so zamurovanými zadnými vrátkami.

Na letisku v Londýne sa žije pre konkrétny moment. Neviem, či je to dobre, alebo zle. Prichádzame úplne čistí, noví, bez záznamov vo vzťahovom registri trestov, bez zmienky o predošlých prešľapoch. Minulosť je ako minulé životy, môžete jej veriť, ale nemusíte. Celá sa zmestí do životopisu, na podrobnostiach nezáleží.

Pred pár mesiacmi som si uvedomila, že vôbec neviem, koľko majú niektorí moji kolegovia súrodencov, ako sa volajú, čo robia a čo robia ich rodičia. A tak som dôkladne každého vyspovedala. Cítila som sa spokojnejšia, že viem o nich viac, že cez fakty z detstva, zo života ich rodiny, sa mi ešte viac priblížili a zahrnuli ich minulosť do súčasného vzťahu. Ale v podstate sa tým nič nezmenilo. Na letisku v Londýne sa žije pre súčasnosť.

V novembri 2005, na konte okolo päťdesiat dní v hlavnom meste Veľkej Británie, som ešte stále s nadšením zhlboka vdychovala smog, smädná a hladná po informáciách nedočkavo hltala rady od skúsenejších.

Nikdy sa v Londýne nezaľúb, varoval ma vtedajší kolega Ross. Bol odo mňa o rok mladší, s rusko-alžírskym pôvodom, ktorý prežil väčšinu svojho života vo Francúzsku a päť rokov v Londýne.

Keď som sem prišiel, stretol som perfektné dievča, pokračoval názorným príkladom z vlastnej skúsenosti. Všetko bolo skvelé, kým mi nepovedala, že sorry, musím ísť domov a odišla. Povedal som si, toto sa mi už nikdy nesmie stať, takže keď som stretol to druhé dievča, najskôr som sa uistil, že nikam nepôjde. Uistili sa obaja. Ross a Poľka Kinga sa vzali a vytvorili multikulturálnu rodinu, v ktorej je jediným Angličanom ich dcérka. Samozrejme, nie oficiálne, len podľa miesta narodenia. Ale keď sa ich spýtate, či tu chcú žiť celý život, na obrazovke s nápisom DEPARTURES sa objaví číslo nového letu.

Sedíme v anglickom pube – Litovčanka, Poliak, Francúz, Austrálčan a dvaja Slováci – a pijeme české pivo, čapovaný Staropramen. Zmes chutí, vôní, národov a jazykov je tiež jednou z charakteristických čŕt Londýna. Rozhovor sa nesie v duchu klasických krčmových rozhovorov kdekoľvek na svete: práca, vzťahy, dovolenky, veselé i blbé zážitky z dní, keď sme sa nevideli.

O pár hodín nato rozoberáme so Saxonom, ktorý sa medzičasom vrátil, budúcnosť terminovaných vzťahov. Dojedá pečené kura s plnkou na slovenský spôsob, čo zostalo z obeda a tvrdí, že aj o desať rokov bude všetko rovnaké. Nie som si istá, či by som v prípade osobnej katastrofy o desať rokov volala práve takýmto kamarátom. Ale on vraví, že keď sa opäť stretneme, začneme tam, kde sme skončili. Namiesto Good bye si povieme It’s good to see you a do spoločných chvíľ natlačíme všetky emócie, plytké aj dôverné rozhovory, smiech aj plač, pomoc aj opijáše. Hovorím si uvidíme a vzápätí pokračujeme v rozhovore o tom, čo je teraz, a o tom, aké je dobré, že sme sa opäť stretli.

Londýn je veľké letisko. Jeho tempo nás núti rýchlo sa posúvať v radoch na všetky možné kontroly, ťaháme za sebou batožinu snov, spomienok, myšlienok, to, čím sme boli, a to, čím sa stávame. Krvopotne si v tom zhone vypracujeme základňu kamarátov, ktorá tvorí záchrannú sieť, emocionálnu bariéru pred teroristickými útokmi cudzieho sveta. Ale na letisku musíme byť stále pripravení, že zostaneme sami. Lietadlá odlietajú každú minútu, naša bariéra stráca tehličky, až sa úplne rozpadne a zostanú z nej len e-mailové adresy a telefónne čísla.

Odlietame.