Čo tým chcel premiér povedať?

Keď som minulý týždeň v utorok v noci pozerala záznam tlačovky premiéra Fica a jeho chránenkyne ministerky Tomanovej, stúpala vo mne taká vlna znechutenia, bezmocnosti a strachu, že mi z toho ostalo normálne fyzicky zle. Mala som pocit, že musím niečo urobiť, lebo sa zbláznim. Niečo urobiť, niečo napísať, niekam zavolať, niekam ísť, proste nesedieť pred televízorom a nenechať sa pasívne topiť tým hnusom, čo sa na mňa z obrazovky valil.

Nevedela som si v tej chvíli ani zadefinovať, čoho som to vlastne svedkom. Premiér v priamom prenose hovoril priehľadné účelové polopravdy, zneužíval nezákonne získané informácie, namiesto obrany útočil a obviňoval z korupcie. Otvorene sa vysmieval všetkým do očí. Ani nachvíľu nás nenechal na pochybách, že si veľmi dobre uvedomuje, čo robí a čo hovorí a že veľmi dobre vie, že sa ani po tom všetkom nič nezmení. A ak sa predsa len niečo pohne, tak to budú jeho preferencie smerom nahor.

Zmocňoval sa ma pocit, že toto predstavenie nebolo určené pre voličov SMERu, ktorí nechápu rozdiel medzi nebankovkami a DSSkami, ktorí budú závidieť vysoké platy vrcholovým manažérom a „bezprácne zisky“ súkromných spoločností, ktorí nebudú čítať a počúvať komentáre a vysvetlenia odborníkov, že hospodárenie správcovských spoločností je od peňazí sporiteľov oddelené a že pri rozbiehaní činnosti nemôžu byť dlhodobo inde ako v strate. Mala som neodbytný pocit, že toto predstavenie je určené nám, všetkým ostatným, čo veľmi dobre chápeme, kde všade premiér manipuloval s informáciami a čím všetkým si nectil, on, právnik a verejný činiteľ, zákon. Bolo to určené nám všetkým, čo sme si mysleli, že časy Jakeša vyťahujúceho vysoké príjmy umelcov sú nenávratne za nami rovnako, ako sú za nami časy premiéra, čo ráno nachádzal na stole zaujímavé informácie. A bolo určené nám, čo si naivne myslíme, že v právnom štáte nie je niečo také bez okamžitých katastrofálnych následkov pre politika a jeho kariéru možné. To predstavenie nám odkazovalo, že v tomto štáte to možné je a pripravte sa, bude horšie.

Nech som sa tej noci snažila, ako som vedela, neprišla som na nič, čo by sa proti tejto otvorenej demonštrácii moci dalo urobiť, aby to malo význam. Určite nemá význam vysvetľovať voličom Smeru, ako fungujú DSSky. Stačilo heslo „nebankovky“ a výstraha, že štát sporiteľom, ktorí dobrovoľne ostanú v druhom pilieri, nič nezaručí. Vietor bol zasiaty, búrka príde neskôr. Písať petície? Aké, o čom, komu? Odvolať ministerku, ako to po dvoch dňoch ticha konečne oznámila opozícia? Čo to však zmení na politike vlády, ktorá považuje tvorbu zisku za nemorálnu? Nehovoriac o tom, že ministerku ani nemá kto odvolať, veď opozícia nemá väčšinu a pochybujem, že by niekto z opozície začal presviedčať poslušných koaličných poslancov, aby hlasovali podľa zdravého rozumu a svedomia a nie podľa straníckej príslušnosti.

Neostáva mi nič iné, len dúfať, že neodbytný pocit z utorkovej noci, že treba niečo robiť, doľahol nielen na mňa. Že je nás viac. Že je nás dostatočne viac. A že sa to neskončí nadávaním po krčmách a preposielaním vtipných vulgárnych obrázkov.