Takmer zmeškaný autobus

Toto je text, ktorý sa uchádza o priazeň našich čitateľov v autorskej súťaži nazvanej Vyhraj svojho redaktora. Kvalitu príspevkov hodnotia výhradne čitatelia bodmi na konci článku. Text je uverejnený bez redakčných zásahov, bez štylistickej a jazykovej korektúry. 

Autor: Judita Straková

Mám jedného známeho – nazvime ho Vlado, ktorý sa narodil v nesprávnu dobu nesprávnym rodičom. Rodičia to možno boli správni, no nie v tú dobu a nie pre neho. Vlado bol neplánovaným škrtom cez rozpočet štvorčlennej rodiny s dvomi chlapcami v puberte,  otcom intelektuálom - alkoholikom a jednoduchou mamou, ktorá sa už tešila, kedy jej dvaja starší synovia vyletia z rodinného hniezda. Vtedy sa narodil Vlado.

Vlado vyrástol bez toho, že by si to jeho rodičia všimli. Mama si jeho rašiacu bradu a zhrubnutie hlasu nevšimla vôbec. Otec sa moc nestaral. Alkohol a čas na ňom zanechali nezmazateľné stopy a z niekdajšieho intelektuála sa stal večný cynik obmedzujúci konverzáciu so svojou manželkou na veľavravné „eh“, prípadne „ale no“.

Rodičia časom zomreli a Vlado sa pretĺkal životom, ako hrdina amerického westernu, ktorý si nevšimol, že mu dali vedľajšiu úlohu. Mal lepšie i horšie obdobia, absolvoval zopár protialkoholických liečení, úspešne sa zadĺžil, stretol partnerku porovnateľných kvalít a dokonca sa mu raz vnukla myšlienka zadováženia si vlastného potomka. Našťastie ho jeho okolie včas odhovorilo od tohto invenčného nápadu.

Vlado má práve lepšie obdobie. Momentálne abstinuje, s partnerkou spláca doživotné dlhy a jeho brat ho zamestnal vo vlastnej firme. Za najväčšiu životnú zmenu však považuje to, že sa stal kresťanom. Chodí do nejakej odnože katolíckej cirkvi na stretká, kde ho dopujú dobre mienenými radami ľudia, ktorým verí a ktorí mu dovolili uveriť, že ho Boh zachráni. Vlado uveril. Spôsobom jeho vlastným, tak ako mohol podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Kresťanstvo poňal naozaj vážne. Dokazuje to aj nasledujúca príhoda.

Minule sa vybral na dovolenku do Talianska so svojou družkou a jej dcérou pod stan. Na autobus do Bratislavy ho viezol bratov šofér. Dostavil sa v dohodnutý čas na inkriminovaný byt s tým, že si vyzdvihne nekonvenčnú rodinku, zbalí ich do auta a doručí na miesto určenia.

Keď sa šofér objavil pred dverami ich bytu, našiel rodinku v značnom štádiu nepripravenosti. Vlado bol v kúpeľni, oblečený v župane a práve sa chystal oholiť. Družka vybaľovala ranný nákup – týždňovú zásobu paštét pre trojčlenné osadenstvo. Jej dcéra Vierka to celé sledovala s nadhľadom tak vlastným 13-ročným dievčatám.

Šofér bol dedinský človek so sedliackym rozumom, preto mu bolo hneď jasné, koľká bije. Kým sa rodinka pripravovala, zapálil si cigaretu a rozmýšľal nad tým, prečo práve on dostal tú otravnú úlohu odviesť v to krásne sobotné dopoludnie do Bratislavy troch bláznov očividne neuvedomujúcich si vážnosť situácie.

Nakoniec o 5 minút12 ich naložil do auta a uháňal do Bratislavy „niečo“ nad limit. Vladova družka si to všimla. Bolo to na nej vidieť, pretože výskala a kričala. Vraj sa im niečo stane a nech ich neráči zabiť.
„Inak to ale nestihneme.“ – odvetil šofér.
„My to určite stihneme!“ – pokračovala družka. „Budeme sa modliť, Boh nás určite zachráni.“
„Čo do boha to má spoločné s Bohom?“ – neveril šofér vlastným ušiam.
„Áno, Boh si nás vypočuje. Vlado, modli sa aj ty! Vierka, nezízaj z toho okna, ideme sa všetci modliť!“
Modlili sa. Vlado to zobral vážne a sústredil sa na družkine slová a dcére nezostalo nič iné, ako spojiť dlane a dúfať, že sa čoskoro ocitne mimo rodičovského dohľadu. Takto uháňalo auto plné verných kresťanov a jedného šoféra – neznaboha až do Bratislavy.

Vlado a jeho rodina svoj vysnívaný výlet nakoniec stihli. Autobus na nich počkal pár minút. Niekde na ceste do Talianska si vybalili bôčikovú s chlebom a nechali sa unášať pocitom, že ich Boh miluje a drží nad nimi ochrannú ruku.

Mohla by som ponaučenie z tohto príbehu zhrnúť do jednej vety, že každý je strojcom svojho vlastného šťastia. Veď vo Vladovom prípade stačilo vstať o hodinu skôr a nespoliehať sa na Boha. Mohla by som sa Vladovi aj vysmievať, prípadne mu dať ďalšie dobre mienené rady, z ktorých by si on zas vybral to svoje. Napriek všetkému ho však nedokážem súdiť.

Vlado je jedným z nás. Možno zdedil iné gény, dostal inú výchovu, a nedostal facky od života práve vtedy, keď ich potreboval. Teraz ho život facká, facky sa však už míňajú účinkom. Nedokážem odhadnúť, ako by som rozmýšľala, keby som bola Vladom. Netuším, čo by som spravila lepšie, viem len to, ako by som konala s tým rozumom, skúsenosťami a zázemím, ktoré som dostala do vienka ja.

Čím viac poznám podobných ľudí, tým viac pochybujem o všeobecnej platnosti výrazu „osud vo vlastných rukách“. Ja totiž nadobúdam presvedčenie, že k tomu, aby z dieťaťa vyrástol dospelý schopný chytiť sa svojej šance, je potrebná určitá súhra náhodných a nenáhodných okolností . Možno je potrebná aj istá dávka zdravého sedliackeho rozumu. Koľko zdravia, šťastia a  sedliackeho rozumu potrebuje náš hrdina amerického westernu k Happy Endu? Keďže scenár k príbehu nepíšem ja, zodpovedanie tejto otázky nechávam na scenáristu. Ja si len môžem sadnúť pred televízor, stlačiť príslušný kanál a popriať Vladovi, aby mu jeho Boh občas pomáhal. Myslím si, že si to zaslúži aj on.

Poznámka redakcie:
Tento text môžete ohodnotiť svojimi bodmi (bodovať môžu len prihlásení používatelia, 1 bod = 10 halierov). Všetky body sa budú kumulovať do jednej sumy, a tú v bodoch dostane autor, ktorého príspevok získa najvyšší počet bodov po odčítaní bodov záporných.
Ak chcete poslať do redakcie svoj súťažný text, môžete tak urobiť až do konca leta, teda do 31. 8. 2007.
Podmienky účasti a pravidlá súťaže nájdete tu.