Čakanie na zázrak

Toto je text, ktorý sa uchádza o priazeň našich čitateľov v autorskej súťaži nazvanej Vyhraj svojho redaktora. Kvalitu príspevkov hodnotia výhradne čitatelia bodmi na konci článku. Text je uverejnený bez redakčných zásahov, bez štylistickej a jazykovej korektúry. 

Autor: Mila Barinych

Po Slovníku slovenského džezu (1999) a publikácii Blues na Slovensku (2003) prichádza Hudobné centrum s knihou Folk na Slovensku (2006). Úlohy podchytiť a zanalyzovať slovenskú folkovú scénu sa (statočne) zhostil Miloš Janoušek, jeden zo zakladateľov pesničkárskeho združenia Slnovrat, dlhoročný člen skupiny Jednofázové Kvasenie, slovami publikácie „človek mnohých aktivít, pesničkár, spisovateľ, scenárista, hudobný a literárny publicista...“, spolu so svojou niekdajšou kolegyňou z televíznej relácie „(Pionierska) Lastovička“, redaktorkou Hanou Daubnerovou.  Ďalšími autormi textov sú kňaz Juraj Drobný a folkeri Peter Lachký, Rado Tiňo a Dušan Francú.

Kniha je rozdelená na dve časti: prvá, teoreticko-historická, mapuje vznik, dejiny, podstatu folku, jeho prezentáciu v médiách i na pódiách, kým druhá, encyklopedická, nazvaná „Kto je kto v slovenskom folku“, predstavuje v abecednom poradí osobnosti a skupiny spolu s diskografiou.

Publikácii Folk na Slovensku nemožno uprieť jedinečnosť, pretože je to nesporne najobsažnejšia štúdia, venovaná tomuto „menšinovému žánru“, aká kedy doposiaľ v našej malej ospalej krajine uzrela svetlo sveta. Čo však pri jej čítaní tak trochu mätie, je jej žánrová nejednoznačnosť. Miestami sa číta ako vysokoškolské skriptá pre študentov hudobnej vedy, nezáživne skloňujúce slovo „folk“ vo všetkých pádoch a meditujúce nad jeho významom, prizývajúc si na pomoc všakovaké citáty, definície a výklady tak dlho, až človek nakoniec nevie, čí je. (To by bolo v poriadku, ak by kniha od začiatku naznačovala tendenciu byť odbornou, výkladovou, náučnou. Autorom takejto vedeckej publikácie by však mal byť hudobný vedec, človek – teoretik, analyzujúci postavenie a význam folku v pestrej palete hudobných žánrov i v dejinách ľudstva z čisto vedeckého hľadiska. Otázkou ostáva, načo by, preboha živého, komu bola učebnica folku.)

Pritom však v poznámkach k rôznym definíciám, či komentárom k „poverám a omylom okolo folku“ presakuje autorova subjektivita, jeho zanietenosť pre folk, ktorá v kombinácii s náučným štýlom, v akom sa snaží viesť svoje polemiky na folkovú tému, pôsobí tak trochu rozpačito.

Táto kniha je výsledkom spoločného tvorivého úsilia ľudí, pre ktorých je folk zmyslom života, ktorí sa stretávajú, komponujú, koncertujú, organizujú festivaly, zakladajú spolky a združenia, ktorí sa všemožne snažia, aby krehký slovenský folkový kvietok rástol a silnel. Preto zarazí, a aj trochu zamrazí, že ich kniha je taká „suchá“. Niet v nej ani stopy po vášni, po múze, ktorá im kladie na jazyk tie hlboké myšlienky, ktorá z nich robí výnimočných umelcov, ani stopy po tom trpkosladkom humore. Boli snáď zviazaní požiadavkami vydavateľa? Alebo chceli pôsobiť seriózne? Prečo? Prečo veľká kniha o slovenskom folku nemôže byť plná akčných festivalových fotiek, plná bonmotov a presiaknutá slnkom a úsmevnou, ľahučkou (seba)iróniou, prečo sa stále musíme brať tak smrteľne vážne? Nájde sa niekto, kto sa raz vypraví, vyzbrojený celtou a fotoaparátom po dedinských krčmách, po letných festivaloch a zozbiera (možno i trochu pod vplyvom) portréty a myšlienky tých, ktorí od totalitných čias neúnavne vystávajú na pódiách, vysedávajú pri táborákoch a odhodlane vykrikujú svoju drzú a úprimnú pravdu faloši sveta do tváre? (Napríklad tak, ako sa to veľmi pekne podarilo roku Pána 1991 istému pánovi Plachetkovi s jeho knižkou „Dokud se zpívá - Praktický Prúvodce Po Portovním Parnasu)“.

Folk je hudbou ľudu, odjakživa ňou bol. Piesne sa rodili kdekade, po prašných cestách sveta ich so sebou vláčili potulní bardi a igrici už od stredoveku. Najlepšie sa cíti pri ľude a s ľudom. V lete pod hviezdami, v zime po krčmách a kluboch. Načo ten nárek, že nemá dosť priestoru v médiách, čo tam po teórii, keď ľud, ako sa zdá, načisto ohluchol?

Bratia Česi už dávno pochopili, kam a ako s folkom. Pochopili českí krčmári, pochopili organizátori, majitelia klubov, čajovní, vydavatelia... a najmä publikum. Pretože bez neho sa ani lístok nepohne. Preto tam folkeri môžu žiť v slobodnom povolaní. A tí naši musia vyčkať, kým sa stane zázrak a Slovač si konečne uvedomí, že kultúra nie je ten odpad v blikajúcej škatuli, na ktorý civí celé dni, večery a noci, trúsiac pritom omrvinky zo soletiek.

Poznámka redakcie:
Tento text môžete ohodnotiť svojimi bodmi (bodovať môžu len prihlásení používatelia, 1 bod = 10 halierov). Všetky body sa budú kumulovať do jednej sumy, a tú v bodoch dostane autor, ktorého príspevok získa najvyšší počet bodov po odčítaní bodov záporných.
Ak chcete poslať do redakcie svoj súťažný text, môžete tak urobiť až do konca leta, teda do 31. 8. 2007.
Podmienky účasti a pravidlá súťaže nájdete tu.