38 stupňov v tieni

Klimatizovaná skutočnosť presýtená informáciami sa stáva nedýchateľnou, píše francúzsky filozof Gilles Lipovetsky a nemyslí to nijako pozitívne. Naznačuje, že moderné mestské priestory zabraňujú ľuďom stretávať sa, spočinúť v rozhovore, posedieť, podumať, nechať sa vzájomne duševne prestúpiť. Že všetky tie obchodné centrá, letiskové haly či podzemné parkoviská podnecujú ľudí k pohybu, realita sa stala tranzitným miestom, nie miestom, kde sa dá zostať.

Gilles Lipovetsky však nežil v mojom časopriestore, keď to písal. V mojom časopriestore je už niekoľko dní mesto rozpálené na 40 stupňov. Ktokoľvek ma kamkoľvek volá, pýtam sa, či je tam klimatizácia. Ak nie je, pozvanie neprijímam, mám totiž overené, že je nad moje sily vyzerať dôstojne a komunikovať príčetne, ak ortuť teplomera opustila čiarku 30. Miestom, kde sa dá zostať, je len miesto, kde je klimatizácia. Máte to inak? Gratulujem, nie ste rozmaznané padavky ako ja.

Stojím na chodníku, síce v tieni, ale aj tak sa mi podpätky zabárajú do roztekajúceho sa asfaltu. Po chrbte mi stekajú kvapky potu, jazyk sa mi lepí na podnebie, z posledných síl konverzujem s náhodne stretnutým známym. Musím prejsť ešte niekoľko ulíc a moja dnešná expedícia do exteriéru bude skončená. Známy sa ponúka, že ma odvezie autom, má to po ceste.

- Máš klimatizáciu? – pýtam sa.

- Jasné, - usmeje sa. - A parkujem v tieni.

Nastupujem do auta a cez horúčavou rozochvený vzduch pozorujem otvory, ktorými na mňa má prúdiť studený vzduch. Asi halucinujem, pretože mám pocit, že vzduch je teplý. Pozriem na displej a tam je navolených 33 stupňov Celzia.

- Môžeš tú klimatizáciu nastaviť tak, aby chladila, prosím? – poviem.

- Je nastavená, - povie on.

- Je tam 33 stupňov, - poviem ja a snažím sa, aby moje hlasivky vydali toto upozornenie celkom vecne, asi ako keď sa pilotovi vojenského lietadla ozve do slúchadiel hlásenie, že mu horí motor.

- Vonku je 38, tak tu je 33, rozdiel medzi vonkajšou teplotou a klimatizovanou by nemal byť väčší než 5 stupňov, inak môžeš dostať zápal pľúc, - povie mi ten dobrý človek.

Pozerám na jeho úsmev, ale nič, čo by sa podobalo na výraz hercov stvárňujúcich v televíznych seriáloch zvrhlých sadistov, tam nenachádzam. Myslí to, žiaľ, úprimne.

- Nebude ti vadiť, keď ti tu tak potichu nenútene umriem? – spýtam sa.

- Prečo?

- Prečo asi?

- Ale potom na mňa na pľúcnom nenadávaj, - povie on a nastaví termostat na milosrdnejších 25.

Kým sa auto ochladí, aj tak už vystupujem. Cestou domov si spomeniem na priateľa mojej kamarátky bývajúcej v byte s klimatizáciou, ktorý tú klimatizáciu vypínal z dôvodu svojho ekologického náboženského presvedčenia. Nepomáhali ani prosby, ani hrozby, ani prísahy tej jeho frajerky, že hneď ako zapnú klimatizáciu a byt sa trochu ochladí, začnú spolu vymýšľať niečo proti freónom, ropným škvrnám, skleníkovému efektu a chovateľom kožušinových zvierat, aby Matku Zem trochu za tú klimatizáciou spotrebovanú energiu odškodnili. On tvrdil, že stačí byt zadebniť a zatemniť a vetrať len v noci a skoro ráno. Ona sa s ním tesne pred zošalením rozišla a teraz si obaja vypisujú maily, ako je im za sebou smutno.

Vraciam sa na poludnie do zatemneného zadebneného bytu, dôkladne vyvetraného v skorých ranných hodinách. Je v ňom teplo na umretie. Nemáme klimatizáciu. Máme len sprchu, kocky ľadu v mrazničke a ventilátor.

Sadám si s mokrou hlavou k počítaču, namierim na seba ventilátor a premýšľam, čo to robí s mojím mozgom.

Hrkám rýchlo sa roztápajúcimi kockami ľadu v pohári s vodou a zvažujem, že napíšem list tomu Lipovetskemu: „Vážený pán Lipovetsky, som vašou vernou čitateľkou, obdivovateľkou a stopárkou vašich myšlienkových trás. Ste veľký mysliteľ, ale v jednom sa mýlite. Nebyť klimatizácie, tak by duševne aj telesne chatrní jedinci, ako napríklad ja, nevyšli z domu a už vôbec by sa s nikým nestretávali a nespočinuli v rozhovore, ani v ničom inom, vrátanie strihania vlasov, kontroly u lekára, jedla, nakupovania, práce a vypĺňania podacieho lístka pri posielaní doporučených zásielok. Verím, že mi porozumiete a inkriminované vyhlásenia v ďalších vydaniach svojho geniálneho diela patrične upravíte. S pozdravom a prianím všetkého najlepšieho, Eva Borušovičová, Bratislava, 38 stupňov v tieni.“