Biele zuby moslimov, hinduistov, jehovistov, židov a iných rúčich chlapcov a dievčat

Nie je vždy múdre čistiť si biele zuby. Belosť zubov bol jediný spôsob, ako identifikovať negra, povie veterán britskej armády Hamilton. „Ve válce se musíte rozhodnout v okamžiku. Uvidíte bílý záblesk a prásk! Jako by se stalo... temné jako sodomie. Strašné chvíle. Všichni ti krásní hoši tam leželi mrtví, přímo přede mnou, přímo u mých nohou. Žaludky otevřené, víte, jejich střeva na mých botách. Jako by už nastal konec světa.“

Hamilton už nemá zuby. A nikdy ich nemal biele. Je Angličan a prežil. Vojnu v Kongu, aj vlnu prisťahovalcov. Na pohovke pred ním sedia tri desaťročné deti. Dvojičky Magid a Millat, ktorých rodičia prišli z Pakistanu, a ich kamarátka Irie, anglická po otcovi a tmavá po matke z Jamajky (tak ako autorka tohto románu). Tých troch dalo dokopy bydlisko v severozápadnom Londýne a dlhoročné priateľstvo ich otcov, Pakistanca Samáda Iqbála a Angličana Archieho Jonesa, siahajúce až do obdobia druhej svetovej vojny, keď sa ako sotva plnoletí chlapci ocitli v jednom tanku kdesi na bulharskom vidieku. Príbeh románu Biele zuby zaberá úctyhodných štyristo strán, poctivých päťdesiat rokov, niekoľko členov rozvetvených rodín, viacero národností, vierovyznaní, aj spôsobov šialenstva. Je strhujúcim čítaním plným dejových zvratov, plnokrvných dialógov a postáv, z ktorých každá si hľadá svoju vlastnú cestu ku šťastiu.

Zadie Smithová mala dvadsaťpäť, keď jej vydali túto prvotinu a okamžite sa dočkala úspechu. Nielenže sviežim spôsobom opísala život v multikultúrnom Londýne, život, ktorý dobre poznala, ale nadviazala aj na vlnu záujmu čitateľov a kritikov o svet „iných“ obyvateľov Británie, o prisťahovalcov a ich deti, o ich zápas o udržanie vlastnej identity, ktorý nie vždy dopadne tak, ako si predstavovali, o spor medzi tradíciou a tlakom prostredia, o schopnosť spolunažívať a neschopnosť nájsť vnútornú spokojnosť so stavom vecí tu a teraz. „Jestliže je náboženství opiem prostých lidí, tradice je analgetikem o to zkázonosnějším, jednoduše proto, že se jenom zřídka projevuje zkázonosně. Jestliže je náboženství stahující gumou, pulzující žilou a jehlou, tradice je daleko jednodušší slátaninou: semínka máku rozemletá do čaje; sladký kakaový nápoj střižený kokainem; věc, kterou možná dělala vaše babička. Pro Samáda byla tradice kulturou a kultura se obracela ke kořenům a ty byly dobré, ty byly prvotními a nezaměnitelnými principy...“

Štýl Zadie Smithovej je očarujúco temperamentný, príjemne ironický a farebný. Ktosi jej tvorivú metódu označil za hysterický realizmus a je to termín, s ktorým nemožno nesúhlasiť. Je potešením čítať a predstavovať si scény, keď sa pokorná moslimská manželka Alsana háda so svojím mužom Samádom, hádka prejde do zúrivej bitky odohrávajúcej sa v rôznych častiach domu, až sa presunie von do nočnej záhrady, kde sa stanú divákmi nielen všetci susedia, ale aj ich dvaja malí zobudení synovia, ktorí na schodoch uzatvárajú stávky, kto z rodičov bude nakoniec ležať na lopatkách. Alebo scéna z černošského kaderníctva odborníčok na vyrovnávanie vlasov, kam zablúdi osemnásťročná Irie, zúfalo zamilovaná do Millata, najatraktívnejšieho mladíka v štvrti. Alebo scénky z rodinného života Chalfenovcov, samoľúbo otvorených vede, diskusiám, multikulturalizmu a všetkému, čo patrí k vzdelanej strednej vrstve. Alebo ktorékoľvek scéna týkajúca sa Hortenzie, osemdesiatročnej Jamajčanky, zúrivej presvedčenej Svedkyne Jehovovej, každou minútou nachystanej na Armagedon. A do toho všetkého rozpravy o Alahovi, hriechu, škodlivosti či nevyhnutnosti marihuany, moslimských extrémistoch, mužoch a ženách pod jarmom manželstva, ekologických aktivistoch, medializovaných genetikoch a hádzaní mincou, keď ide o životne dôležité rozhodovanie.

Prečítať si Biele zuby stojí za to. Nielen preto, že je to vraj „najlepší debut nového milénia“, ako hlása obálka českého vydania. Aj preto, že vás pobaví a obohatí o iný pohľad. A pretože dvaja z troch nádejných čitateľov, ktorým som túto knihu odporúčala, mi povedali, že sa nedostali cez prvých dvanásť strán, tu je ich obsah: Archie chce na Nový rok 1975 spáchať samovraždu, pretože mu skrachovalo manželstvo s talianskou čašníčkou, ktorú si priviezol ako suvenír z druhej svetovej vojny. Bývalá manželka je v blázinci a keď je doma, je tam s ňou aj tristo sesterníc, tiet a babičiek, všetky totálne naštvané a majúce na tvári množstvo materských znamienok. Pretože Archie už nevládze ďalej čeliť osočovaniu v presilovke a ponižujúcemu deleniu majetku a nevie, čo si počať so životom, v skorých ranných hodinách zaparkuje na predmestí, strčí si hadicu od vysávača z výfuku do vlastného auta a je pripravený to skoncovať. Lenže zaparkoval na mieste, kde zvykne stáť auto privážajúce tovar do moslimského mäsiarstva, patriace Mo Husajn-Išmailovi, ktorý pre jeho počínanie nemá pochopenie, takže Archieho zachránia, čo on považuje za znamenie osudu a rozhodne sa dať svojmu životu ešte šancu. Ešte sa tam dozviete o existencii švédskeho gynekológa Horsta Ibelgauftsa, s ktorým Archie skončil v roku 1948 na olympijských hrách v dráhovej cyklistike na rovnakom 13. mieste, ale vinou nedbanlivej sekretárky sa o tom nezachoval žiaden úradný záznam, okrem sporadických listov od Horsta plných veľkých životných právd z ďalekého severu a už ste na strane 31, na Timovom feťáckom postsilvestrovskom večierku, kam Archie zablúdi a kde stretne lásku svojho života. Príjemné čítanie prajem.

Zadie Smithová: Bílé zuby, BB art Praha, 2003, preložila Yvetta Nováková