K nám aj umrieť

Na kraji veľkého mesta stojí malý rodinný penzión. Desať izieb sa prenajíma hosťom, vo zvyšných býva majiteľka a jej dcéra s manželom a desaťročným synom Albertom. Albert je šťúply a krehkej telesnej konštrukcie, ale myslí mu to dobre. Keď ho v škole začali prenasledovať miestni šikanovatelia, zašiel za svojím spolužiakom prezývaným Betón, vyšším o dve hlavy, širším o dve stehná dospelého zápasníka a navrhol mu obchod. Albert mu pomôže preliezť z matematiky, aby zase neprepadol a Betón zas Albertovi poskytne ochranu.

- Dobre, - povedal Betón hlasom hlbokým ako stredoveké lesy a to bol začiatok jedného pekného priateľstva.

Betónovi rodičia vlastnia pohrebný ústav a hoci nikdy nepočuli o diskalkulii, sú to dobrí ľudia, ktorí majú pochopenie pre takmer čokoľvek. A tak vychovávajú aj syna Betóna. Betón totiž udrie len vtedy, keď si to niekto zaslúži, s výnimkou matematiky nie je až taký hlúpy a keď sa smeje, musíte sa smiať tiež. Takže kým Betónovi rodičia aranžujú vence, šminkujú mŕtvoly, vypisujú formuláre, nakladajú truhly a podávajú trúchliacim pozostalým papierové vreckovky, Betón trávi čas v penzióne, hrá počítačové hry, láduje sa šošovicovým prívarkom a s Albertovou babičkou počíta uteráky, aby mali prehľad, čo zas hostia pokradli. Večer zastaví pred penziónom pohrebácke auto, Betón vybozkáva penziónových, naskočí do auta a ide domov.

Na tej istej ulici stojí iný penzión. Rovnako veľký, s rovnakým cenníkom, s trochu väčším pútačom, len tá šošovica tam tak nerozvoniava, len majiteľ sa nevie tak chápavo usmiať ako Albertova babka. Namiesto úsmevu má však ďalekohľad, zápisník a inšpiratívne nápady pochádzajúce z poklesnutej literatúry. A tak sa začali šíriť reči, že pohrebácke auto nestáva pred penziónom len tak nadarmo, že vraj sa do toho penziónu chodí zomierať.

Chvíľu trvalo, kým sa to donieslo do uší aj Albertovej babke. Najskôr si niekoľko týždňov nevedela vysvetliť kradmé pohľady susedov, úbytok hostí a prehnane priateľský pozdrav majiteľa konkurenčného penziónu. S klebetami je to tak, že keď sa šíria, nič s nimi nespravíte, nemôžete ku každej vete utrúsenej cez plot či v rade pred pokladňou v samoobsluhe nasilu prišpendliť aj svoje vysvetlenie a uvedenie na pravú mieru. To Albertova babka vedela. No ale mohla zatrhnúť Albertovi kamaráta jazdiaceho na pohrebáku? Klebety nezastavíte, treba sa na nich naučiť surfovať. Otázka je, ako chytiť tú správnu vlnu.

- Neverili by ste, akí sú ľudia vlastne morbídni, - povedala raz medzi rečou Betónova matka, inak šarmantná dáma zvládajúca posmrtný mejkap ako nikto na svete. Jej mŕtvi vyzerali často lepšie ako za živa v rozpuku mladosti.

- Morbídni? – spýtala sa babka. – Myslela som, že ľudia sa smrti boja. Štítia sa jej, nechcú ju vidieť, ani o nej počuť.

- Ale prosím vás, - povedala tá žena v decentnom čiernom pracovnom kostýme. – Ľudia sú smrťou posadnutí. Hlavne tou vlastnou. K nám sa chodí plánovať ešte zaživa, obzerať a preberať vlastný koniec zo všetkých strán, že by ste sa divili.

Albertova babka sa chvíľu divila a potom vymyslela slogan U nás by sa vám šťastne aj umieralo, dala natrieť bránu, kúpila nejaké sviečky a zopár iných rekvizít, ktoré mali evokovať pocit, že keby v penzióne umrela aj princezná, nijako sa nespreneverí výchove a dobrému vkusu. Chvíľu trvalo, kým sa to rozkríklo, ale časom sa penzión zaplnil recesistami a staršími občanmi, ktorí sa myšlienkou vlastného konca zaoberali denne a konečne mali na to patričné a vľúdne prostredie.

Albert sa s Betónom kamaráti ďalej, pohrebné auto sa stalo súčasťou imidžu, do penziónu chodia hostia ako do Disneylandu a majiteľ konkurenčného penziónu má obhryzené nechty, krachujúci podnik a ďalekohľad v záložni.

Ako hovorí staré antické príslovie: Nezaoberaj sa svojím nepriateľom, lebo ani nevieš, ako mu pomôžeš.