Jeden mŕtvy a more trávy

Bolo to letné ráno ako každé iné. Až na jednu maličkosť. Na sviežej zelenej írskej tráve hneď vedľa kopy hnoja neďaleko poľnej cesty ležal pastier a nehýbal sa. Ťažko sa hýbať, keď ste celkom studený a máte telo prišpendlené rýľom k zemi. Skrz naskrz.

Okolo pastiera Georga sa zhromaždili jeho najbližší. Slečna Maplová – najmúdrejšia zo všetkých, Moby Dick, ktorý si všetko pamätá, Zora známa svojou odvahou, Othello s temnou minulosťou a Sir Ritchfield, ktorého zraku nič neunikne, ani to, kto sa ho snaží pripraviť o miesto vodcu. Toto je skupina, ktorá s pomocou ďalších šikovných uší, očí, nôh a mozgov rozbieha pátranie po vrahovi. Nebolo by na tom nič zvláštne, keby tými detektívmi neboli ovce.

V románe Leonnie Swannovej Glennkill – ovce vyšetrujú, samozrejme, vystupujú aj ľudia. Mäsiar Ham, opilec Tom, farár zvaný Boh, radodajná Lilly, zbožná Beth, pastier Gabriel s modrými očami, Rebeka v červených šatách, notár, krčmár a pár postáv ukrytých v temnote noci a snažiacich sa dostať do obytného prívesu patriacemu mŕtvemu Georgovi. Ľudí však vidíme z pohľadu oviec, cítime ich pachy, premýšľame nad ich motiváciami z ovčieho hľadiska, z hľadiska boja o žrádlo, strachu z duchov, vlkov a mäsiarskych nožov, z úzkosti, čo sa stane s dušou, ktorá je celkom malá, taká malá, že by ju vládalo na jeden hlt prehltnúť zimné jahňa. Ovce nie sú hlúpe, sú zo starých írskych plemien, vzdelávané každodenným predčítaním svojho pastiera, inteligentné a odvážne od prírody, tak sa aj príbeh rozvíja duchaplne, vtipne a pútavo, vznáša sa nad ním vôňa trávy, tej, ktorú milujú ovce, aj tej, ktorú vyhľadávajú ľudia.

O tom, že ovce nakoniec prídu na to, kto zabil ich pastiera a že pritom objasnia aj pár ďalších záhad ľudského aj ovčieho bytia, otázku Boha, slobody, voliteľnosti samoty, strachu aj celú záležitosť príslušnosti k stádu, nepochybuje nikto, kto prečítal niekoľko strán tejto príjemnej knižky. Ja som ju prečítala za dve víkendové popoludnia a teším sa na pokračovanie. Mladá nemecká autorka vraj už píše druhý diel. Prvý napísala, keď sa jej v Paríži zacnelo po vidieku a po ovciach, s ktorými sa spriatelila počas pobytu v Írsku. Rozumiem jej.

Bolo to kedysi dávno, keď som ako decko chodila so starými rodičmi za včelami „na kočovku“. V lete jednoducho vyviezli svoje úle na horské lúky a nechali ich zbierať pele z horských rastlín. Med mal potom tmavú farbu a nádhernú vôňu. Chodili tie včely vždy po pár dňoch kontrolovať, či sa majú dobre, či ich neobjavil nedôvtipný turista alebo medveď a ja som chodila s nimi, lebo som sa ako jediné vnúča včiel nebála. A tam sme raz stretli pastiera so stádom oviec. Chcela som ich chvíľu pásť, tak mi to ten pastier dovolil. Ovce sa okolo mňa zhromaždili a pozerali s udiveným výrazom, o čo mi ide.

- Sú múdre ako ľudia. Len im vysvetli, čo od nich chceš, oni ťa očuchajú a všetko bude dobre, - povedal pastier a šiel si obďaleč zapáliť.

Povedala som im a ony to akceptovali. Aspoň mali to pochopenie pre môj detský výstrelok v pohľade. Už vtedy som si myslela, že ovce majú v hlavách viac, než by ste od nich očakávali. Kniha Glennkill – ovce vyšetrujú ma v mojom presvedčení len utvrdila. Už sa na ovce nebudem nikdy pozerať ako doteraz. Viem svoje. A jahňacinu nejem už celé roky.

Leonie Swannová: Glennkill – ovce vyšetrujú, Argo Praha, 2006

Knihu poskytlo kníhkupectvo Martinus – www.martinus.sk