Syndróm, konečne!

Keď som si ako dieťa listovala vo Vademecum medici, najviac ma fascinovali fotky gangrén a tumorov. Príjemne sa trasúc od hrôzy som otáčala stránky tak, aby som sa prstom nedotkla hrôzostrašných obrázkov. Potom som vždy skontrolovala, či mi už netmavne chodidlo a zároveň som si zasnene predstavovala, aká by som bola výnimočná s plesnivo-čiernou nohou.

Som vnučka svojej starej mamy, a preto sú diagnózy chtiac-nechtiac moje. My v našej rodine skutočne vieme pomôcť – čo na tom, že sa na váš problém pozrelo desať odborníkov. Iste nemali potrebnú dávku inštinktu, osobného prístupu a skúseností. Pamätám si, že každá informácia ohľadne nášho zdravia predstavovala pre moju starú mamu zámienku otvoriť Vademecum a uvaliť na nás nejakú originálnu diagnózu. Štipnutie komára znamenalo čierne kiahne a bolesť hlavy nemohla byť nič menšie ako nádor. Fungovalo to skvele – aj keď nám nič nebolo, podchvíľou sme na jej mastičky a pofidérne domáce lieky dostávali ťažké alergické reakcie, ktoré znova stáli za otvorenie medickej biblie.

Prisahám, že nie som hypochonder. To máme tiež v rodine – nie sme hypochondri. Dokonca sa na nič nesťažujeme a sme na to patrične hrdí. My len tíško trpíme, keď nám niečo je. No a čo, že dopodrobna vyložíme každému detailný stav našich tráviacich procesov, odhalených krčkov a jedinej vyrážky na tvári. To sú skutočne vážne problémy a radšej ich treba prekonzultovať s každým, koho sa nám podarí zatlačiť do konverzačného kúta, než umrieť na nedostatok skloviny.

Po rokoch strávených ako dokonale zdravý človek, ktorý sa ozaj len výnimočne zľakne, či nemá lupus a len jediný raz volal na linku rakoviny prsníka, aby ho láskavým smiechom ubezpečili, že bolesť znamená svalovicu, som našla svoj syndróm. Volá sa Lesch-Nyhan a ja ho, samozrejme, nemám (majú ho len muži). Ale som natoľko výnimočná, že sa nachádzam na škále! Vysvetlím.

O syndróme Lesch-Nyhan, pomenovanom po vedcoch, ktorí ho objavili, som sa dočítala v jednom článku. Ľudia s týmto syndrómom sú nekontrolovateľne hnaní k tomu, aby si ubližovali. Sú momenty, keď ich ruky pracujú proti nim, akoby ich ovládal niekto iný. Na vine je jeden jediný chromozóm, ktorý je iný ako taký chromozóm zdravého človeka. Ľudia s Lesch-Nyhanom sa svojich rúk boja a ak prežijú detstvo (často umierajú na zlyhanie obličiek) a najmä ak majú to šťastie, že ich lekár správne diagnostikuje a nezavrie do ústavu pre retardovaných, nosia špeciálne rukavice, ktoré si nedokážu dať dole, aby si neublížili. Sú známe prípady, keď si odhryzli prsty na rukách alebo vrazili ruku do úst a nosa a odstránili kosti z vrchného podnebia aj s časťami dutín.

Čítala som ten článok a bolo mi do plaču. Aká strašná náhoda, že sa niekto narodí s jedným chybným chromozómom a je odkázaný na to, že si nekontrolovateľne obhryzie pery až do nonexistentného stavu, alebo si vylúpne oko.

A potom prišlo vysvetlenie jedného doktora, ktorý sa snažil novinárovi zjednodušene priblížiť ten stav. Povedal, že Lesch-Nyhanisti si, samozrejme, nechcú ubližovať. Dokonca vystrašene kričia, keď to na nich ide, alebo keď im dajú dole rukavice či putá. Povedal, že je tu škála. V spodnej časti škály sú ľudia, ktorí si hryzú nechty. Ak pôjdeme po škále vyššie, nájdeme ľudí, ktorí si obhrýzajú kožku okolo nechtov alebo si žujú pery, keď sú nervózni. Trochu vyššie sú ľudia obhrýzajúci si zádery do krvi. Všetci potvrdia, že to, čo robia, sú otrasné zlozvyky, ktorých by sa najradšej zbavili. Keď preskočíme ďalšie veci, ktoré si zdraví či menej zdraví jedinci vyvádzajú, aby sa v určitej miere sebapoškodzovali, a pôjdeme ešte veľmi ďaleko k pravému extrému spektra – nájdeme ľudí, ktorí si hryzú prsty a pery tak, že si ich odhryznú.

Nielen, že si hryziem kožku okolo prstov. Kvalifikujem sa aj v ďalšej dôležitej kategórii: Lesch-Nyhanisti bijú svojich priateľov, rodinných príbuzných a ošetrovateľov a nadávajú im. Nechtiac. Ja som v predškolskom veku vlepila mojej najlepšej kamarátke, na stužkovej som v dramatickej scénke ďalšiu najlepšiu kamarátku prisilno tresla po hlave drôtenou kefou, inú kamarátku som ovracala a môj článok, ktorý mal byť vyznaním lásky môjmu starému, ste možno čítali. Nemôžem za to, je to syndróm. Síce som len v spodnej časti škály, ale za to tiež nemôžem. Je to len preto, že nie som muž.

Syndróm k syndrómu sadá. O týždeň neskôr mi priateľ ukázal článok o tom svojom. Volá sa Asperger. Ľudia, ktorí ho majú, sú podivní mimozemšťania nezapadajúci do školských kolektívov a skvele sa orientujúci v nejakej veci. Je to ten typ detí, ktoré spôsobujú matkám obavy o ich normálnosť a s ktorými sa otcovia vôbec nebavia, pretože sú znepokojujúce čudá, sediace hodiny nad partitúrami alebo historickými zväzkami. Akoby autisti, ale nie autisti. Kto by vedel katalogicky odrecitovať všetky prečítané postavy a autorov, no kto si nezapamätá tvár svojej kolegyne, s ktorou mesiac pracuje? Môj priateľ. So šibalským úsmevom mi podal článok, kde podčiarkol niektoré pasáže. Aspergera zväčša mávajú géniovia, podčiarknuté raz. Ľudia s Aspergerom nie sú schopní uspokojivo vykonávať bežné činnosti, napríklad upratovanie. Podčiarknuté dvakrát.