Ja, Edison a obstarožný sústruh

Pripadá mi to ako sled záberov zo života niekoho celkom iného, ale naozaj som zopár hodín svojej mladosti strávil obsluhou obrovského zeleného sústruhu kórejskej výroby. Postavili ma k nemu za pomoci účinného vydierania: technické práce, či ako sa tá hlúposť volala, bola súčasťou rozvrhu v rámci elektrotechnickej priemyslovky a tridsať rokov starý sústruh bolo v očiach tvorcov osnov bolo presne to, čo na svoje ďalšie štúdium a prácu potrebujú budúci programátori, automatizéri, informatici a ďalší ľudia sliepňajúci do monitorov. Zo sústruhu furt tiekol nejaký sajrajt, bolo treba rukami nebezpečne blízko šibrinkovať okolo rotujúcich nožov, do toho mierne despotický učiteľ dávajúci zauchá za používanie slova „šublera“ namiesto „posuvné meradlo“ a výsledkom celej, tri hodiny trvajúcej snahy bol kus drbnutého želiezka skrátený o pár centimetrov. Nemal som to tam rád, nenávidel som tie štvrtkové poobedia, bavilo ma to asi ako Krivošíka pochod homosexuálov a popri tom som musel neustále čumieť na transparent vznášajúci sa na ošumelej stene dielne.

„Keď ťa práca baví, tak sa darí a keď sa darí, tak ťa baví. T. A. Edison“

Presne to bolo na ňom napísané, prečítal som si to počas návštev tých nešťastných dielní aspoň miliónkrát. Dlho som si myslel, že Edison ma chcel plánovane nasierať a frustrovať a až neskôr som pochopil, že to tak nemyslel. Nechcel mi povedať, že aj keď je práca akokoľvek nudná, mám ju robiť v rámci možností s radosťou, pretože nemám na výber. Tak to interpretoval akurát ten šublerový zauchár Bahno a jeho kolegovia zo zborovne. Edison mi chcel povedať, že ak nechcem tretinu života stráviť v stave nasratosti a apatie, mám si stoj čo stoj vyberať len takú prácu, ktorú budem robiť s radosťou, aj keď bude občas nudná a frustrujúca. Toto som si nakoniec z odporných dielní odniesol, presvedčený, že do nich a im podobných už nikdy v živote nevstúpim.

Intenzívne som na Edisona myslel, keď som sa o pár rokov neskôr rozhodol odísť z Fakulty elektrotechniky a informatiky, pretože mi bolo jasné, že ani tým programátorom nechcem byť, i keď by som ním bez väčších problémov byť mohol. Myslím na Thomasa Alvu vždy, keď sa stretnem s ďalším človekom nenávidiacim svoje zamestnanie tak veľmi, že obetuje ešte aj polovicu voľného času, aby naň nadával.

Argumentu, že práca slúži jedine na to, aby človek zarobil peniaze na zvyšné dve tretiny svojho života, počas ktorých nepracuje, samozrejme, rozumiem. Nedokážem však pochopiť, čo núti inak veľmi inteligentných ľudí sa s takýmto stavom na dlhý čas zmieriť. Nebaví ich, čo robia. Nebaví ich ani to, čo robili pred tým a pravdepodobne ich nebude baviť ani to, čo budú robiť potom. Majú všetko potrebné: vzdelanie aj schopnosti, a aj tak nevedia odpovedať na otázku, akú prácu by chceli robiť, aby ich bavila, alebo v nej aspoň videli zmysel. Chodia do roboty, lebo je to nutnosť – a trpia. Časom, ak niekde vydržia dlhšie, postúpia nahor, zarábajú dosť peňazí, ale skutočný život sa v ich očiach aj tak scvrkáva na víkendy, dovolenky a štátne sviatky. Na radu „Tak choď robiť niečo iné“ povedia „A čo také, prosím ťa?“ a na odpoveď „No predsa niečo, čo by ťa bavilo“ už len rezignovane zahlásia, že si nevedia predstaviť prácu, ktorá by ich bavila. Robia, čo robia, a namiesto toho, aby s tým sekli a išli robiť niečo úplne iné, k čomu by aj mohli mať sklony, radšej len ráno znova vstanú a idú tam, kam vždy. Výplata nie je odmena, je to odškodnenie.

Každému jednému človeku takéhoto nešťastného osudu poviem, že som doteraz ešte nemal trvalé zamestnanie, do ktorého by som sa netešil, aj keď možnosti, samozrejme, boli. On si myslí, že si robím srandu, alebo ho len sprosto provokujem. Nakoniec sa to po ďalšej debate skončí bez výsledku a ideme si každý svojou cestou. Edisona pri týchto príležitostiach na svetlo sveta nevyťahujem, nechávam si ho pre seba. Akurát zakaždým cítim o kus viac vďaky, že som sa s ním stretol ešte v časoch bezstarostnej mladosti a navyše v situácii dokonale ilustrujúcej, čo sa stane, ak podľahnem. Také demo budúceho pracovného pekla a s morálnym ponaučením priamo na stene.

Škoda, že nie každý z ľudí okolo mňa mal to šťastie stráviť aspoň pár povinných hodín pri mazivoodfrkujúcom sústruhu kórejskej výroby. Snáď by aspoň niektorí mali o jeden životný problém menej.