Festival nielen pre svine lenivé

Som lenivá sviňa, je čas si to priznať. Preč sú tie časy, keď som spoločne s ostatnými tri ročníky po sebe odstanoval týždňovku na budapeštianskom festivale Pepsi Sziget, v špine, prachu, neznesiteľnom teple, s množstvom komárov a desiatkami tisícok Maďarov a Nemcov naokolo. To všetko len pre hudbu, aby som videl kapely, aké by vtedy na Slovensko neposlali ani bedňáka-prieskumníka a aby som popri tom celom ešte aj obchádzal malé pódiá, či tam náhodou niečo neznáme a zaujímavé nezačujem. Nechápem, že sa nám to vôbec chcelo a dokázali sme to prežiť bez akýchkoľvek cinkotovín, len s občasným pohárom dákeho araňášoku, ak naň vôbec ostali dáke forinty.

A dnes? Keď minulý rok hrali priamo v Bratislave Depeche Mode, prečo som tam nešiel? Lebo som sa bál, že tam nebude kde parkovať, tak je to! Takáto hniloba sa zo mňa medzičasom stala, ale to neznamená, že by som na živú hudbu zanevrel. Len si proste dôkladne vyberám, lebo niet lepšieho filtra ako vlastná nechuť stráviť priveľa času na miestach, kde nemajú záchody s teplou vodou. A tohtoročnému Wilsonicu sa cez filter prepasírovať podarilo. Máme síce na Slovensku čoraz lepšie festivaly, ale tento je zatiaľ jediný, kde známe kapely vystúpia ešte skôr, ako stihnú pred tým pár rokov obchádzať všetky lukratívnejšie destinácie.

Ako vyplýva z doteraz uvedeného, šiel som na nábrežie pre mená, ktoré boli na plagátoch v hornom rade a nie preto, aby som si vychutnal rozmanitú pestrosť a pestrú rozmanitosť ostatných pódií. Čo je však úžasné na podujatí takejto dobrej dramaturgie – moje záujmy sa na ňom nijako nebili so záujmami energiou nabitých obiehačov bočných stageov, preosievajúcich zlaté nugety v záľahe desiatok účinkujúcich.

Potvrdilo sa mi to, čo som už po posledných ročníkoch tušil: Wilsonic nemá problém starnúť (ehm, nemal by som radšej napísať, že dozrievať?) spolu so mnou. Organizátori počítajú s tridsiatnikmi, ktorí majú radi trošku zvláštnu hudbu, ale zároveň už nemusia do rána skackať v zafajčenom klube a vo všeobecnosti potrebujú kus pohodlia a pokoja, za ktorý sú ochotní zaplatiť. Áno, takto hlboko sme klesli, a práve preto mi bolo na Wilsonicu dobre.

V piatok som pozeral na Heritage Orchestra a Nouvelle Vague. Tí prví boli kompletným džezovým orchestrom s občasnými elektronickými zvukmi, lámanými rytmami, ale inak veľmi kultivovaným prejavom, tí druhí zasa jednoduchou zostavou so živelnou speváčkou, ktorá mala všetko, len spievať veľmi nevedela. Zachraňoval to úžasný černochoch s gitarou, vedel by to celé aj sám utiahnuť, keby nebol koncert principiálne postavený na tom, že švárna deva svojou pohybovou aktivitou a celkovou anatómiou stimuluje produkciu pohlavných hormónov v telách podstatnej časti publika.

Heritage Orchestra boli naživo oveľa zaujímavejší ako z albumu, Nouvelle Vague zasa so svojimi coververziami za albumovou podobou dosť zaostali, ale aspoň v tom bol kus života a snahy o ničím neskazenú zábavu. To všetko pri Dunaji, a predsa bez komárov, v ideálnom počasí a predovšetkým so skvelým publikom všade naokolo. Nech žijú festivaly s pomerne vysokým vstupným – hlučná opitá sedlač, ktorá sa nevyhnutne vyskytuje na masových akciách typu Pohody a Hodokvasu, tentoraz ostala doma.

Apropó, madamemesié, nápoje. Asi najväčší problém. Štvordecový Heineken za 39 by mi až tak nevadil, na kvalitu piva si nepotrpím, ak by naň nebolo treba čakať v nonstop dlhých radoch. Z toho, čo som za oba dni, videl, asi jediná organizačne nezvládnutá vec, proste dopĺňať tekutiny bol problém. Zato jedlo, sekuriťáci, poriadok, časy koncertov a všetko ostatné bolo, ako má byť. Teda raz som padol do takej tridsaťcentimetrovej jamy narafičenej uprostred areálu, ale to mám určite za to, že sa potme nepozerám pod nohy.

V sobotu som zopakoval piatkový model. Pozrel som si headlinerov a šiel som veľmi spokojný domov vlahou bratislavskou nocou. Tentoraz ešte o kus spokojnejší. Predpolnoční Koop hrali ako o život, bolo aj Summer Sun, aj ženské topy za klávesmi a laptopom, aj úžasní muzikanti, aj speváčka v červených večerných šatách, ale môj hudobný vkus oveľa viac poláskali Psapp hrajúci pred nimi. To, čo bolo na Koop a Heritage Orchestra už mierne akademické a príliš vážne, premenili Psapp na hravé a s nadhľadom. Nejde o to, že speváčka medzi pesničkami rozdávala vlastnoručne vyrobené vlnené mačičky, ale o samotnú hudbu poskladanú z jednoduchých motívov a množstva originálnych zvukov do veľmi zábavného celku. Môže byť zlá kapela, na ktorú ľudia šantivo tancujú a pri tom ich bubeník za celý čas ani neudrie na rytmičák a umelohmotná ryba veľkosti dvojkilového kapra je v porovnaní s ostatnými vecami na pódiu ešte pomerne konvenčným hudobným nástrojom? Tak ako som ich predtým poznal len z pár pesničiek, tak som od soboty fanúšik a určite sa čoskoro vo Wegarte budem prehŕňať psappiou diskografiou.

Aj ako predstaviteľ životom unavených návštevníkov, ktorým tie dva koncerty za večer v princípe stačia, by som veľmi rád uvítal, aby sa na hlavnom pódiu hralo dlhšie. Žiaľ, mesto povolilo len do polnoci, hostia v hoteloch na druhej strane Dunaja sú predsa len ešte o kus solventnejší ako cieľová skupina Wilsonicu. Možno o rok to už bude inak.

Foto: Bobo Boška, Aleš Vojtášek / www.wilsonic.sk