Dovolenka snou

Celá rodina sa tešila na dovolenku v Slovinsku. Manžel, manželka aj dieťa mali pred sebou týždeň neďaleko Portoroža. Žiadne apartmány plné nemeckých turistov, ani hotel s bazénom spolovice napusteným šťankami. Pán manžel sa snažil v práci a dostal od svojho šéfa kľúče od jeho vlastného letného domu v dedinke na pobreží. Kúsok od mora, absolútne súkromie, náklady na ubytovanie presne nula SKK. Šéf tam obvykle trávi polovicu leta, ale nejaký ten turnus rád prepustí tým, ktorí mu na oplátku počas roka, zvlášť pred Vianocami, prepustia pár vlastných víkendov.

Rodina nasadla v Bratislave do auta v piatok poobede. Nafukovačka, opaľovacie krémy, plážové šľapky pod zadnými sedadlami. Cestoviny, konzervy a zavárané hotové obedy pripravované po nociach posledné dva týždne v kufri. Oblečenie hneď vedľa, pasy a peniaze v priehradke pred sedadlom spolujazdca. 500 kilometrov cez rakúske a slovinské diaľnice za necelých 6 hodín, teplo primerané vlahému letnému večeru, nálada posádky vynikajúca. Keď sa skončila slovinská diaľnica, more bolo cítiť všade naokolo. Bolo už po polnoci, ale ani šesťročný syn ešte nespal. Tešil sa ako malé decko. Čoskoro už more aj videli, nedali sa zviesť odbočkou na chorvátsku hranicu, kam išla väčšina ostatných áut a zanedlho boli sami. Potme prechádzali cieľovou dedinkou, domček manželovho šéfa bez problémov našli podľa GPS, učupený medzi ostatnými s výhľadom na záliv plný plachetníc. Vystúpili z auta, pohli sa k bráničke a potom manžel povedal:

„Kurva!“ a manželka sa naňho zhrozene pozrela, pretože syn sa zhrozene pozrel na ňu.

„Zabudli sme doma kľúče.“

„Čože?“ nechcela uveriť manželka, vzala za ruku syna a sadla si na obrubník. Potom všetci traja pozerali ponad plot do záhrady. Tam čakala ich dovolenka, pod starou olivou aj na terase s plátennou strieškou. Lenže všetko oddelené bránkou (tú by ešte bolo možné preliezť) a bezpečnostnými vchodovými dverami, ktoré síce absolútne nezapadali do zvyšku architektúry, svoju úlohu však plnili. Pozerali sa na susedné domy, ale nemali odvahu nikoho zobudiť o tomto čase a pýtať sa, či náhodu nemajú kľúče v rámci nejakého zalievania kvetov, lebo ak by ich aj zobudili a oni by kľúče mali, prečo by ich mali dávať trom neznámym ľuďom, čo prišli bez ohlásenia uprostred noci? Dieťa začalo plakať asi po polhodine, odkedy vystúpili z auta, zúfalstvo a únava mu nedali inak. Manželka sa držala, neplakala, akurát si po jednom spomínala, čo všetko v ich spoločnom živote už jej manžel dokázal podobným spôsobom pokaziť. Narátala toho dosť, ale do konca sa dorátať nestihla. On totiž vstal, nahádzal veci nazad do auta, dozadu uložil malého, ju posadil dopredu a išli do najbližšieho hotela.

„Jednu noc tu ostanete, na to hádam ešte máme,“ povedal, keď vystupovali pred presvetlenou recepciou. „Je to šesť hodín tam, šesť naspäť, cesty sú prázdne, zajtra na obed som tu a pokračujeme, ako by sa nič nestalo.“

Syn prestal plakať, lebo aj odtiaľto bolo vidieť more a navyše mal hotel obrovský bazén so slnečníkmi. Manželke sa nechcelo ani pohnúť, súhlasila by so všetkým, čo by jej dovolilo ostať pri mori a zároveň ísť okamžite spať. V duchu prosila manžela o odpustenie za to, ako ho pred chvíľou nenávidela. „Keď prídeš domov, pospi si, stačí, ak prídeš zajtra večer,“ povedala mu najmilším možným tónom tesne predtým, ako ho objala a on sadal do auta. Ešte mu zamávala a keď mizol za zákrutou, vedela, že nikto iný by sa pre rodinu takto neobetoval, a že aj keď tento pocit už dávno nemala, je šťastná, že je zasa raz na svojho manžela takým zvláštnym spôsobom pyšná.

O dvadsať minút mala manželka so synom kľúč od izby a manžel bol od nich 20 kilometrov ďaleko. Za ďalších dvadsať minút si oni ľahli spať a manžel bol stále dvadsať kilometrov ďaleko. 

Práve parkoval pred bungalovom v chatovej osade v borovicovom hájiku. More tu šumelo ešte intenzívnejšie a on sa tešil na to, čo príde. Túto akciu nazval  „Dovolenka snou“ a bola na ňu rovnako pyšný ako na akciu s pracovným názvom „Silvester snou“, poprípade celú sériu akcií v jeho hlave, označenú ako „Regionálny výjazd každý týždeň snou“. Zhasol svetlá a vedľa auta už stála žena. Tá istá, s ktorou boli aj všetky predchádzajúce akcie. Objal ju, ale celkom inak ako pred chvíľou objímal svoju manželku. Potom išli do bungalovu, naliali si víno a chvíľu sa rozprávali o tom, aká bola cesta a že nakoniec majú čas až do zajtra večera.

„Vzala si kľúče, čo som ti nechal v práci na stole?“ opýtal sa, keď už bol do pol pása nahý.

„Vzala,“ odpovedala a to boli posledné artikulované zvuky, čo si v ten večer povedali.

Nevýhodou skutočných príbehov je, že nemusia nutne mať morálne ponaučenie. Nič ďalšieho sa už nestalo. Manžel sa na druhý deň vrátil aj s kľúčmi k rodine, presunuli sa z hotela do domčeka jeho šéfa a strávili nádherný týždeň. Všetko sa mohlo skončiť inak, manžela mohol prezradiť počet kilometrov na tachometri, ale také veci si manželka nikdy nevšímala. Mohla ho prezradiť aj kopa iných vecí, ale pravdupovediac, tie ho mohli za posledné tri roky prezradiť už mnohokrát a aj keď to bolo občas tesné, nikdy sa nič neprevalilo.

Takže bez morálneho ponaučenia. Je to len ďalší spôsob, ako stráviť dovolenku podľa predstáv.