Nechcem zľavu zadarmo

Juraj Malíček prežil v detstve peklo v Burgase, ja som kúsok od Burgasu prežila takmer nebo, jedinú idylickú rodinnú dovolenku svojho života, s otcom, mamou a bratom. Až po mnohých rokoch vysvitlo, že za tou idylkou bol začiatok fatálnej rodinnej drámy. Takže je otázka, kto z nás dvoch s Jurajom bol na tom v konečnom dôsledku horšie, no toto nie je súťaž, kto mal traumatickejšie detstvo a prázdniny, ale voľná séria článkov na dovolenkovú tému s ľahkých ponaučením na záver. A tak namiesto toho, aby som nabádala na podozrievavé sledovanie toho, čo sa skrýva za náhlou premenou ľahostajného rodiča v starostlivého otca a manžela, tu mám odporúčanie z celkom iného súdka a bude sa týkať peňazí. Lepšie povedané finančne výhodných, lacných, ba takmer až bezplatných dovoleniek.

Kolegyňa s výhodnou ponukou
V Bratislave zúrilo leto a ja s ním. Všetky moje kamarátky riešili materské dovolenky a ja som nedokázala riešiť ani to, s kým a kam by som tak išla na tú sezónnu. Nebezpečne sa ku mne blížili tridsiate narodeniny a spolu s nimi aj kolegyňa s výhodnou ponukou. Či nechcem ísť s nimi na dovolenku do Talianska k moru. Oni, to bola ona a jej „priateľ“, teda tajný milenec, inak takto kolega, ženatý s niekým celkom iným. Že som im obom sympatická, neohováram a neriešim ich vzťah, a že nech zoberiem tiež nejakého „priateľa“ a že ma to nebude takmer nič stáť.

Finančný zámysel bol nasledovný. Pôjdeme firemným autom, na jednu nádrž by sme mali dôjsť niekam po Benátky, to uhradí firma. Ostatný benzín rozrátame medzi posádku auta. Ubytovanie blízko Janova budeme mať úplne zadarmo, v chatke kúsok od mora. Chatka vraj patrí istému talianskemu spoločníkovi istého kamaráta nášho kolegu, ktorý mu je zaviazaný. Je tam plne vybavená kuchynka, takže v Bratislave naberieme všetky trvanlivé potraviny a chľast, tam už len budeme prikupovať nejaké čerstvé veci. Vlastne potrebujem len vreckové na drinky a kapučína, keď pôjdeme večer niekam do baru. O tlmočenie sa postará istá veľmi ochotná Češka, ktorá je tam privydatá a víta každú spoločnosť z domova, takže sa skutočne o nič nemusím starať, len sa za dva dni zbaliť a ísť.

Osud nie je dobrý poradca vo veciach dovolenky
Veľmi sa mi ten plán nepozdával, zas až také kamarátky sme neboli a predstava, že robím slona tajným milencom, že sa idem niekomu úplne cudziemu nanominovať do letnej chatky a že si na dovolenke budem variť nejaké konzervy a cestoviny, sa mi vôbec nepozdávala. Ale keď ma ubezpečili, že Talian tú chatku aj tak nevyužíva, fakt za to nechce peniaze, stačí mu dať nejaký folklórny suvenír a fľašku slivovice, nenašla som už dosť dôveryhodných výhovoriek a povedala som, že to nechám na osud. Osud mal mať podobu akéhokoľvek priateľa bez úvodzoviek, ktorý by bol ochotný ísť so mnou a s dvoma celkom cudzími ľuďmi na týždeň bohviekam. Osud mal asi ironickú náladu, pretože som ešte v ten večer v úplne vyľudnenej Bratislave narazila na blúdiaceho kamaráta, ktorý rovnako ako ja nemal kam a s kým ísť na dovolenku. Predostrela som mu opatrne a dosť znechutene celú výhodnú ponuku a ubezpečila ho, že sa vôbec nebudem hnevať, keď sa mu nebude chcieť ísť. Asi som podcenila jeho zúfalstvo a osamelosť, lebo jemu sa ísť chcelo.

Všetko bolo, ako má byť, more aj kapučíno, až na tú pachuť
Cesta prebiehala podľa plánu. Až po Janov. Odtiaľ neprebiehalo podľa plánu nič. Češka nebola ochotná krajanka, ale odporná striga, ktorá nám cez poodchýlené dvere znechutene chrstla do tváre, že majiteľ chatky má plné zuby všetkých tých kamarátov, čo mu sem jeho spoločník posiela už tretie leto na krk, že chatka je obsadená, nech ideme preč. A zabuchla nám dvere svojho bytu pred nosom. Po zložitom pátraní sa nám podarilo zistiť aspoň to, kde Taliana nájdeme. Bol to v podstate veľmi milý územčistý človiečik, ktorý bol celý nesvoj z toho, že práve na nás pripadla posledná kvapka jeho trpezlivosti so svojím slovenským spoločníkom. Žiaľ, on ovládal len taliančinu, my len angličtinu. Rukami-nohami nám vysvetlil, že chatka je skutočne obsadená, a že nám pomôže zohnať aspoň nejaký lacný hotel mimo turistických stredísk, čo ledva pokrylo naše vreckové plánované len na čerstvé paradajky a drinky do barov. Ako bolestné nás s manželkou rovnakej povahy aj postavy pozval na večeru, lebo tušil, že v hotelovej izbe si ťažko uvaríme tie konzervy a cestoviny, ktorých sme mali plný kufor. Večer sme sa vzhľadom na podivné okolnosti zoznámenia a rečovú bariéru mimoriadne spriatelili, a tak nás ešte zopárkrát pozval na večeru, kúpil nám slovník, aby sme sa mohli dohovoriť, zobral nás dokonca na vystúpenie jeho dcéry, keď vysvitlo, že my dvaja s kamarátom tiež tancujeme ľudové tance, a nakoniec za nás aj veľkú časť hotela zaplatil, čo nám došlo až v Bratislave, keď sme kontrolovali podozrivo malý účet.

I keď celá historka mala v podstate happy end, užili sme si týždeň talianskeho mora, slnka, špecialít aj kapučína, predsa len mi z tejto dovolenky zostala v pamäti najmä tá hnusná pachuť poníženia a využívania dobrého človeka. Celá dovolenka napriek štedrosti toho dobráka nás po spočítaní nákladov napokon aj tak vyšla viac, ako keby sme si kúpili slušný zájazd do Talianska cez cestovku. Ale aj keby to skutočne bolo lacnejšie, tak tých pár ušetrených korún sme aj s vysokými úrokmi splatili inak. Nepríjemným pocitom, trávením dovolenky s ľuďmi, na miestach a za okolností, ktoré sme si nevybrali sami. To skutočne nestojí za žiadnu zľavu, ani zadarmo.

Nič nie je zadarmo. Na to treba pamätať a nielen pri plánovaní lacnej dovolenky.