Peklo v Burgase

Rodiny mávajú nielen striebro, ale aj svoje Nemesis, čosi ako prekliatia či stigmy, čosi, čo ich charakterizuje a vymedzuje nielen voči iným rodinám, ale aj voči svetu a jeho štandardom. A je to zároveň čosi, čo tie rodiny spája s podobne „postihnutými“. Povestné sú trebárs učiteľské rodiny, rodiny vojakov z povolania či tzv. železničiarske rodiny.

Z takej pochádzam. Otec, patriarcha rodu, bol železničiarom nielen povolaním, ale aj dušou, železničiarstvo mu nebolo prácou, ani poslaním, ale priam životnou filozofiou. Celý život pracoval na dráhach, prešiel väčšinou železničiarskych povolaní a dodnes nás rád častuje historkami o tom, ako bol sťa kurič po šichte taký unavený, že spal len tak na prični.

So zápalom, aj keď bez pointy, lebo sme nešli v jeho šľapajach, vštepoval nám otec lásku k železnici do našich životných profilov od malého malička. Nielenže som sa hral s vláčikmi, utieral do uterákov s nápisom ČSD, všetko v dome sme mali natreté bordovou železničiarskou farbou na vagóny a sám vagón nám stál na záhrade namiesto chatky, ale do nejakých trinástich rokov som si myslel, že niet miesta na svete, kam by sa nedalo cestovať železnicou.

Akoby existovali len mestá a dediny, kam vedú koľaje, iné nie. Ak sme cestovali, vždy vlakom, aj za cenu troch prestupov a hodinových čakaní na prípoje. Nielen preto, že to bolo zadarmo, lebo sme všetci mali režijky, ale hlavne preto, že mestá bez stanice jednoducho nestáli za návštevu.

Preto ma ani v najmenšom neprekvapilo, že keď sme v lete 1982 mali cestovať na prvú rodinnú dovolenku k moru, do Bulharska, do Burgasu, šli sme tam vlakom. Veď iný spôsob prepravy na dlhšie trate pre mňa vtedy ani neexistoval.    

Odchádzali sme po polnoci z bratislavskej hlavnej stanice a na tú dovolenku dodnes spomínam ako na jednu z piatich najhorších vecí, ktoré sa mi dosiaľ v živote prihodili. Vezmúc do úvahy fakt, že deti majú tendenciu zážitky si idealizovať a ja som mal vtedy osem, skutočnosť musela byť ešte obludnejšia.

Keď naši, nastupujúc v Bratislave do vlaku, začali vypisovať ubytovacie preukazy, mená, adresy, čísla pasov, meno zodpovednej panej zo železničiarskej pobočky ROH, dnes by sme ju asi nazvali delegátkou, myslel som si, že je to štandardný postup. Dostali sme kupé, pekné, lôžkové, len pre nás troch, a keďže som prostredie dokonale poznal, rýchlo som sa zabýval. Trocha ma síce vyvádzalo z miery, že náš vagón, posledný, je uzatvorený, takže sa nedá prejsť do jedálneho vozňa, ale nepripisoval som tomu žiadny zvláštny význam.

Samotná cesta bola fascinujúci zážitok. Maďarsko sme precestovali viac-menej v noci, cez deň sme prechádzali Rumunskom a ja som sa nestačil čudovať. Vedel som, že sú spriaznená krajina, tiež socialistická a dosť dobre som nerozumel otrhaným hordám, ktoré postávali pri trati a vďačne sa tešili z každej hlúposti vyhodenej z okna. Bola to atrakcia: vlak zastal v poli, mama mi dala zopár žuvačiek, zakázala okno otvoriť naplno, len na kúsok, a ja som mohol hodiť žuvačky rumunským dietkam. Ruvali sa o ne ako psy a dnes sa za to troška hanbím. Tam to bola sranda, ľúto mi ich začalo byť až neskôr, keď mi došlo, že sú na tom fakt zle. Každopádne, súdružka triedna učiteľka mala v nasledujúcom školskom roku na triednických hodinách čo vysvetľovať, keď som sa spýtal, ako to vlastne s tým socialistickým blahobytom a absenciou chudoby naozaj je a podporil to týmto precedensom.

V Bukurešti to vyzeralo na drámu, vlak tam prichádzal, už bola noc, na nástupisko plné policajtov, okná prišiel zamknúť sám vlakvedúci a my sme si mali dať veci viac do centrálnej časti kupé, lebo miestni sa vraj nezdráhajú rozbiť na vlaku okná a vylúpiť ho pirátskym spôsobom. Neviem, čo bolo na tom pravdy, ale bál som sa poriadne.  

I prešla noc a prišlo ráno a mama ma budí, že Jurko vstávaj, ideme k moru. Ak by sme boli v komikse, nad hlavou by sa mi objavila bublina, v ktorej by boli vedľa seba výkričník a otáznik. Ako k moru? A čo presun do hotela a ubytovanie a vybaľovanie a vôbec, všetky tie veci po príjazde? Nič?

Nič! Ako vlak do Burgasu prišiel, tak náš vagón odpojili, presunuli ho na slepú koľaj troška bokom, pripojili na vodu, kanalizáciu a elektriku a nechali nás najbližšie dva týždne svojmu osudu. Železničiarska predstava dovolenky pri mori. Býva sa na stanici v odstavenom vagóne, stravuje sa alebo vo vývarovni pre miestnych železničarov, na kupóniky, alebo na vlastné triko, v meste, prípadne varením z vlastných zásob v kuchynke vo vagóne, ale keďže tá je stále obsadená, rovnako ako toaleta, tak na elektrickom variči vo vlastnom kupé. K moru sa chodí po vlastnej osi, v MHD, s miestnymi, ktorí sa nečudujú ničomu.

Bulharský proletariát sa sunie budovať socializmus, nervózne prešľapuje na zastávke, čakajúc na autobus. A medzi nimi zopár absurdných figúr, len tak naľahko, šľapky, sieťkované tielka, väčšina už v plavkách, len niektorí v krátkych nohaviciach. Po pazuchami nafúknuté lopty, nafukovačky, kolesá, slnečníky, tašky s proviantom, ovešaní až hrôza pozrieť, presúvajú sa rekreanti z vagóna na mestskú pláž.

Aby sme sa dostali z centrálnej vlakovej stanice v Burgase k vytúženému moru, treba prestúpiť minimálne raz. Keďže horúčava cez deň je v rozpálenom meste neznesiteľná, na pláž chodievame už z rána. Nepohodlné je to rovnako. Alebo sa paríme v MHD vedno s domácim proletariátom cestou do práce, alebo je už MHD prázdnejšia, to keď ideme neskôr cez deň, ale nedá sa v nej vydržať. Hádam predpisy, hádam sadizmus miestnych velí, aby sa okná na autobuse nedali otvoriť.

Vo vagóne je to des, na stanici vládne permanentný ruch, na nepatričnosť a čudnosť rekreantov v tom prostredí sa zvyknúť nedá, tak to ani neskúšame. Len sa čo najrýchlejšie zo stanice vytratiť. Ak sa to teda dá, vytratiť sa, keď najprv treba prejsť nástupiskom, potom podchodom a potom cez staničnú halu hlavným vchodom von.

Najhoršie to je priamo v kupé. Ak by bol ten vagón celý z kovu, dala by sa na ňom opekať slanina. Slnko praží, vo vnútri by nevydržalo ani fínske reprezentačné družstvo v saunovaní. Okná sa, samozrejme, dajú otvoriť, ale keďže elektrifikácia bulharských železníc nie je v roku 1982 tak ďaleko ako v Československej socialistickej a mašiniek na naftu asi tiež nemajú dosť, nie je problém uvidieť v akcii parnú lokomotívu. A kde je para, tam sú sadze, čo sadze, sadziská. Rekreanti zažívajú Sophiinu voľbu v malom. V svojom ubytovacom vagóne sa môžu alebo pariť, alebo otvoriť okná a okrem tej trošky prievanu pustiť dnu aj všetky sadze. Z kaluže do blata.

Všetci sa teda snažíme pobyt vo vagóne obmedziť na nevyhnutné spacie nočné minimum. Inak trávime čas jazdením po Burgase a hľadaním takej mestskej pláže, odkiaľ by nás nevyhnal alebo smrad, alebo chaluhy alebo krásne farebné benzínové škvrny. Keď som ich videl prvýkrát, myslel som si, že je to nejaká morská zvláštnosť, nakoniec, bol to môj prvý výlet k moru. Veselo som sa v nich čľapkal, tešil sa z dúhovej farebnosti, a keď maminka začala šedivieť, tak to bolo tam a vtedy, keď ma videla, ako vyliezam z mora pokrytý mazľavým svinstvom.

Po piatich dňoch toho mal dosť aj fanatický železničiar ocino, ale jediné, čo sa s tým dalo robiť, bolo zatnúť zuby a rekreovať sa ďalej, lebo súdružka zo železničiarskeho ROH zmizla, sotva náš vagón odpojili z materskej súpravy. A prišla, až keď nás pripájali.

Hmmm, áno, dodnes, vidiac, ako kdekoľvek pripájajú vagón k vlaku, zažívam pocit vyslobodenia. Ak sme za tie dva týždne prežili čosi fajn, čosi super, nepamätám si to. Len pocit bezmocnosti a nepatričnosti, striedaný so zúfalstvom a tepelným úpalom obsmŕdajúcim vôkol. Niektoré zážitky milosrdná pamäť vytesnila celkom, nepamätám si na

Juraj Malíček  viac od autora »
Vaše reakcie [42]