Choroba = radosť

Nechcem tvrdiť, že toto je príbeh, ktorý treba zovšeobecňovať, a podľa ktorého by sa mali riadiť ľudia, pravidelne navštevujúci imunológov. Naozaj nie. Hoci je pravda, že tento príbeh vznikol po rokoch vysedávania v čakárňach pred imunologickými ambulanciami, kde ma presviedčali, že s tou imunitou sa už dnes dá niečo spraviť. Majú vraj na to rôzne lieky či injekcie. Alebo dokonca aj zaručene osvedčený alternatívny – hoci trošku drahší – produkt, ktorý vraj schválil pápež, najvyšší rabín i nejaký islamský mufti. Nevymýšľam si, aj toto mi bolo ponúkané v ambulancii.

Nikdy mi vlastne nič vážne nebolo, ale angínu, chrípku či nádchu mám niekoľkokrát za rok. Zväčša mi je tak zle, že musím ležať v posteli. Pijem čaj, potím sa a rodina sa o mňa obetavo stará. Nemusím upratovať, nemusím variť, nemusím sa trápiť s pracovnými problémami. Poctivo sa liečim. Na svoje choré dni mám už vždy pri posteli pripravenú kôpku kníh. Celé dni choroby si vlastne odčítam.

Brala som rôzne tabletky, injekcie, kvapky, prášky s nádejou, že ma do postele nič nezloží. Zložilo, aj obyčajné kýchnutie kolegu. Trpezlivo som sledovala vývoj farmaceutického priemyslu v tomto segmente a pravidelne testovala nové dokonalejšie produkty. Až raz.

Až kým som raz neabsolvovala psychologické testy, ktoré sa vôbec nemali týkať môjho zdravia. Psychologička si ma po nich zavolala do kancelárie a dlho si ma skúmavo obzerala. Vyzeralo to vážne, ako keby mi v tých testoch vyšlo, že doma pod schodmi schovávam ukryté nejaké úbohé dieťa. „Všetko máte v normále, až na jeden detail,“ urobila dramatickú pauzu a významne na mňa pozrela. Po chrbte mi stiekla prvá kvapôčka potu. „Pre vás choroba = radosť.“ Nechápavo som zízala do jej vážne znepokojených očí. „No nič, to bude zrejme nejaká chyba, niečo ste asi zle zaškrtli,“ ukončila napokon náš pohovor. Ale po chvíli mi bolo všetko celkom jasné.

Odvtedy som u žiadneho imunológa nebola a farmaceutický priemysel už pre mňa v tejto oblasti nič nevyvíja. A pri posteli mám stále pripravenú kôpku kníh.