Divadlo, záchody a smútok

Bola som presvedčená, že dokončiť novostavbu Slovenského národného divadla nie je dobrý nápad. Dennodenne som na tú budovu hľadela z okna môjho pracoviska. Ale keď sa napokon dokončila, povedala som si, že tomuto nechcenému dieťaťu dám šancu.

Vybrali sme sa na balet. Predstavenie bolo pekné a baletní umelci podali výborné výkony. Možno aj preto, že celý čas v publiku sedel ich nový riaditeľ. Bol to on, kto prvý vstal a dlho oduševnene tlieskal svojim kolegom, hoci išlo o predstavenie, ktoré sa v starej budove hrávalo roky. Radačovský tak očividne dával najavo svoju radosť a spokojnosť, že strhol aj nás ostatných.

Ale potom je tu ešte tá budova. Chcela som si ju obzrieť, poprechádzať sa po príjemne hrubom koberci a skúmať, ako jej priestor funguje v divadelnej prevádzke. No skúmala som iba zákutia záchodov. Ich totálny nedostatok spôsobil, že som si trikrát odstála dlhý rad v priestoroch ženských toaliet, ktoré po toľkých použitiach normálne zapáchali. Jediný fungujúci bufet spôsobil, že zvyšok rodiny stál počas celej prestávky v rade na minerálku. Obsluhujúca slečna nám v návale práce nestihla dať ani pohár, a tak sme popíjali z fľaše, nedôstojne opretí o stenu, lebo stolíky už boli obsadené.

Nedala som sa odradiť prvým nepríjemným zážitkom – ani tou čudnou krikľavo červenou farbou, ktorá mi stále evokuje zjazdový palác a závery XV. zjazdu, ktoré čestne splníme. Odolala som aj dcérinmu želaniu, že chce ísť radšej tam, kde „sú tie pekné lóže a veľa záchodov“.

Vybrala som sa opäť po lístky. V pokladni divadla viselo niekoľko oznámení, že predstavenia sa rušia z technických príčin. Pán, ktorý stál v rade predo mnou, sa rozkričal: „Prečo to opäť rušíte?“ Pani za sklom placho odvetila: „Predali sme len tridsať lístkov.“ Starý pán si namosúrene vybral náhradné predstavenie, ale pani v okienku ticho riekla: „Neviem, či budeme hrať, zavolajte si tri dni dopredu.“ Starý pán očervenel a skríkol: „Chodím do opery 50 rokov a toto som nezažil!“

Cítili sme sa všetci traja trápne. Tá pani za okienkom, čo za nič nemôže, aj ja, čo by som sa mala tešiť, že došlo na moje slová, a napokon i ten elegantný starý Prešpurák, ktorý sa dal strhnúť a nepatrične kričal.