S grupou v Užhorode

Bolo to v bláznivom lete 1990. Katalógy cestoviek boli ešte plné zájazdov na Krym či na Warnemünde, ale Slováci už opatrne putovali do Viedne a Ríma. Vtedy sme si povedali, že nepôjdeme s davom, že pôjdeme opačným smerom.

Vkráčali sme do kancelárie Tatratouru, v ruke katalóg a smrteľne vážne sme si objednali štvordňový zájazd do Užhorodu. Tieto zájazdy fungovali počas socíku ako predajno-nákupné výlety. Ale v júli 1990 už nikto netúžil po nákupoch na Ukrajine, čo však cestovkári nemohli tušiť, keď na jeseň 1989 pripravovali svoje produkty.

Zapichla som prst do vybraného zájazdu v katalógu a podstrčila ho slečne za pultom. „Do Užhorodu?“ pýtala sa celá zmätená. „Nikto sa neprihlásil, všetky zájazdy sme zrušili.“ Trvali sme na tom, že chceme zájazd, ktorý v katalógu ponúkajú. A nenástojíme na autobuse, pôjdeme aj vlastným autom. „Tak počkajte,“ rezignovala a s kýmsi dlho telefonovala. Odpočuli sme toto: „Áno, čestné slovo – do Užhorodu... No takí dvaja mladí...“ Potom si nás premerala od hlavy po päty a do telefónu trochu tichšie povedala: „Nie, celkom normálne.“ Potom dlho mlčala a zapisovala si pokyny. Problém bol v tom, že do Sovietskeho zväzu sa v tom čase nedalo cestovať individuálne, oni ešte prijímali iba organizované zájazdy. A tak z nás dvoch museli v cestovke vyrobiť „grupu“ a musel byť aj „rukovoditeľ“.

Keď sme prišli na hranicu, odstavili naše auto nabok a dlho študovali papiere. Napokon k nám podišiel namosúrený ukrajinský úradník a spýtal sa: „Kto rukovoditeľ?“ Zdvihla som ruku a on obočie. No potom neochotne nadvihol aj rampu. Ešte dlho sa za nami začudovane pozeral.

V hoteli utrpela recepčná menší šok, keď sme jej vtisli do ruky voucher. Zavolala riaditeľa. Po podrobnom rozhovore a telefonickom overovaní našich papierov v Bratislave sme dostali izbu. Stali sme sa prominentnými hosťami, ktorých si osobne prišiel pozrieť celý personál hotela.

Za tie štyri dni sme zažili neuveriteľné veci. Dnes mám pocit, že sme tam museli byť mesiac, lebo sme spoznali toľko ľudí, ocitli sme sa v toľkých rôznych prostrediach a v toľkých rodinách, ktoré si nás celý čas odovzdávali ako vzácnu návštevu! Dokonca sme boli aj na svadbe a sedeli sme ako čestní hostia oproti neveste a ženíchovi, ktorých sme videli prvý raz v živote.

Pointa? Koncom leta sme sa stretli s priateľmi, ktorí putovali celé leto autom po západnej Európe. Oni rozprávali svoje cestovateľské zážitky asi štyri a pol minúty. Najvzrušujúcejšie bolo, keď sa im pokazilo auto, ale do pár minút vraj prišla pomoc a bolo vybavené. My sme rozprávali niekoľko hodín a naši známi počúvali s otvorenými ústami. Ďalší rok putovali na Podkarpatskú Rus.