Divadlo Aréna uviedlo pri príležitosti 100. narodenín Gejzu Dusíka operetu Pod cudzou vlajkou, o ktorej asi máloktorý dospelý Slovák niečo tuší, pokiaľ sa k tomu nepridá informácia, že v nej pred vyše šesťdesiatimi rokmi zažiaril František Krištof Veselý v hlavnej úlohe a že z tejto operety sú aj dva veľké slovenské hity: Saigon, ty prístav krásnych žien a Dedinka v údolí.
Opereta nie je hudobno-dramatický žáner, ktorý by sa dnes tešil veľkej popularite. Napokon, nie je to ani žáner, za ktorým by nám malo byť nejako extrémne ľúto pre jeho umeleckú hodnotu. Tú, na rozdiel od popularity, nemal ani v čase svojho najväčšieho rozkvetu. Zatiaľ čo opera zlé herecké výkony spevákov a slaboduché zápletky vyvažovala aspoň kvalitnou hudbou a interpretačným speváckym umením, operetu ako ľahší žáner zvládli aj menej disponovaní speváci. V podstate je opereta predchodcom dnes takých obľúbených muzikálov. Bol to konzumný pop balansujúci na pokraji gýču, po ktorom – až na pár svetlých výnimiek, prípadne pár z hry vytrhnutých šlágrov – o pár rokov neštekol ani pes.
Týmto dlhším úvodom som chcela naznačiť, že som na predstavenie operety Pod cudzou vlajkou išla len zo zvedavosti, ako sa autori popasujú s chúlostivou historickou témou, keďže hlavný hrdina Ján Holub sa na záver rozhodne vzdať sa kariéry francúzskeho dôstojníka aj svojej lásky pre novovzniknutý Slovenský štát. Išla som tam však najmä bez akýchkoľvek očakávaní, že uvidím nejaký výnimočný umelecký kus. V podstate som len chcela vidieť, do akej scény je zasadená obľúbená pesnička mojej starej mamy Dedinka v údolí, ktorú rada spievala, parodujúc pritom rozkošný maďarský prízvuk F.K. Veselého.
Scény som sa nedočkala, nevydržala som sa na tú príšernosť pozerať do konca a cez prestávku som potupne ušla. Potupne preto, že som v sebe nenašla dosť odvahy vstať uprostred predstavenia a nahlas ho vypískať. Napokon, až na neprekvapivo príšerný herecký, tanečný aj spevácky výkon Roba Miklu robili ostatní účinkujúci všetko, čo bolo v ich silách a ak niekoho treba vypískať, potom tých, čo toto predstavenie majú na svedomí. Jediné, čo by stálo za nadšený a zaslúžený potlesk, bol hudobný aranžmán Juraja Bartoša a skvelý výkon Bratislava Hot Serenaders, ak by to celé nešlo z playbacku. Naživo spievali len sólisti, pričom boli bizarne pomiešané operetné/muzikálové speváčky so spievajúcimi činohercami a do toho ešte mimo všetkých speváckych kategórií chrčiaci Mikla! Malá neflexibilná scéna nedala priestor ani ďalšiemu potenciálne silnému bodu operety, tancu. Tanečný ansámbel oklieštený na tri tanečné páry predvádzal podivné násilné figúry, ktoré mali tak ďaleko od tanga a foxtrotu, ako celé toto predstavenie od operety. Mám podozrenie, že choreograf SĽUKu Štefan Moravčík ani len netuší, aké sú základné kroky a charakter týchto tancov.
Tak ako bolo zbytočné ostať na predstavení sedieť do konca, je asi zbytočné aj ďalej o ňom čokoľvek ďalšie písať. Núka sa len otázka, či by táto opereta v rukách iných tvorcov a bez Miklu dokázala vôbec osloviť súčasného diváka. Odpoveďou na moju otázku by mohlo byť rozhodnutie Novej scény, ktorá sa kedysi na operety špecializovala, ba dokonca sám Gejza Dusík v roku 1954 uvedením operety Zlatá rybka operetnú tradíciu oživoval. Nová scéna pri príležitosti Dusíkovej storočnice namiesto inscenovania niektorej jeho operety radšej zostavila galakoncert za účasti kvalitných spevákov (premiéra bola 12. mája). Komunisti operetu odmietali ako buržoázny prežitok, a tak bolo jej oživenie v päťdesiatych rokoch u nás odvážne viac politicky ako umelecky. Dnes tú odvahu potrebujú len diváci, aby dokázali zlé predstavenie nahlas vypískať.
Divadlo Aréna. Pod cudzou vlajkou.
Hudba: Gejza Dusík, Texty piesní: Oto Kaušitz, Libreto: Celo Radványi
Úprava libreta: Peter Valo, Štefan Fejko, Dramaturgia: Martin Kubran, Réžia: Rastislav Ballek
Scéna: Marek Hollý, Kostýmy: Eva Kleinová, Choreografia: Jaroslav Moravčík, Hudobný aranžmán: Juraj Bartoš, Hudobná nahrávka: Bratislava Hot Serenaders
Účinkujú: Ján Koleník, Miroslava Partlová, Marián Labuda ml./Róbert Mikla, Štefan Richtárek, Júlia Jamrišková, Marta Potančoková, Karol Čálik, Ivo Heller a ďalší.
Premiéra: 1. apríla 2007.
Elena Akácsová viac od autora »
Vaše reakcie [32]
:: Súvisiace reklamné odkazy |
|