Hľadá sa feministka

Ale nie som feministka!

Emancipovaných žien máme zástupy. Silné, nezávislé dámy, výborne zarábajúce, sebavedomé, vzdelané, v súlade so spoločenskou objednávkou vzhľadom na svoje pohlavie autentické, nie zmanipulované (teda ženy, ktoré používajú šminky a starajú sa o seba nie preto, že sa to od nich očakáva, ale preto, že im to tak vyhovuje a samy sa môžu rozhodnúť), dámy, ktoré vedia, čo chcú a vedia, ako to dosiahnuť, úspešné, žijúce vo vyrovnanom partnerstve, kde nie sú žiadne mužské a ženské práce, ale upratuje, varí či perie ten, kto má čas. Užívajú si sex, vedia, čo so svojím telom, očakávajú a dosahujú orgazmus a tešia sa z neho, sú si vedomé svojho práva voľby i zodpovednosti, ktoré prináša, premýšľajú, prejavujú sa ako individuality, samozrejme, disponujú volebným právom a vnímajú obmedzenia, ktoré priamo nesúvisia s ich pohlavím, ale s ich rodom áno. Zarábajú napríklad menej ako muži v tých istých funkciách, pričom odvádzajú ten istý a rovnako kvalitný, ak nie kvalitnejší výkon a vnímajú to ako problém, ktorý treba riešiť. Neboja sa ozvať, nevyžadujú galantnosť, ale neprekáža im, pokiaľ nie je výrazom poníženia, respektíve degradácie. Keď ich ktosi cudzí tľapne po zadku, samozrejme, že im to prekáža. Platia samy za seba, ale ak sú pozvané, nemajú s tým problém, rovnako ony dokážu pozvať, pričom pozvanie nevnímajú ako záväzok. A tak ďalej, a tak ďalej. Sú to jednoducho normálne ženy, nie utiahnuté zamindrákované puťky, nie slabé samice, vzhliadajúce s nádejou k samcom. Neriešia mužské a ženské veci, nerozdeľujú svet na mužský a ženský, hoci pociťujú obmedzenie vyplývajúce z ich rodových predispozícií, nie predispozícií týkajúcich sa pohlavia, prekážajú im a sú schopné a ochotné zasadiť sa o zmenu. Napriek tomu, ak hovoria o svojich úspechoch, o svojom živote, nezabudnú pripomenúť, že nie sú feministky. Prečo?

Lebo ako drvivá väčšina ľudí, aspoň u nás doma, absolútne netušia, čo samotný pomerne široký pojem feminizmus zastrešuje, alebo už tento pojem prestali vnímať bez kontaminácie významami, ktoré k nemu priradili alebo hlupáci, alebo fanatici, alebo ideológovia. Bez ohľadu na rod. Označenie feministka akoby znamenalo priam urážku, veď feministky, to sú tie škaredé fúzaté tety, čo nenávidia mužov, mudrujúce kofy s vizážou zanedbaných toaletárok skrížených s atlétkami z NDR, frustrovaných tým, že po ne určite žiadny princ na bielom koni nepríde. Čo princ, ani smradľavý tulák na mopede.

Sranda, keď hovoríme o liberáloch, alebo konzervatívcoch, alebo demokratoch, socialistoch, ale aj existencialistoch, či nihilistoch, a vlastne o komkoľvek, koho spája nejaká idea, sotva hovoríme o zjave, len feminizmus je tým zaťažený, akoby zjav tých tiet bol z hľadiska feminizmu určujúci. Prekáža mi to, ako mi prekážajú všetky podoby ľudskej hlúposti, hlavne ak sú masovo rozšírené.

Sotvakto, kto počujúc slovko feministka asociuje negatívne kontexty, o feminizme niečo naozaj vie. A to ma dosť rozčuľuje, podobne, ako keď sa slovkom gospel označuje všetok katolícky pop, prípadne rock, alebo folk, bez ohľadu na to, čo slovko gospel znamená naozaj.

Zo všetkých laických „praktizujúcich“ feministiek, ktoré poznám, a poznám ich veľa, len jedna toto označenie prijíma. Zvyšok sa feminizmu bráni, hoci je jeho výkladnou skriňou, zosobnením jeho ideí v praxi. Teoreticky podkuté feministky, teda ženy, skutočne sa venujúce feministickej teórii, už na túto tému celkom rezignovali, nemajú síl a ja im rozumiem.

Skúsim to za ne.

Že feministka? Nadáva mi?

Pejoratívne zafarbenie pojmu feminizmus v domácom kontexte sa pravdepodobne viaže k päťdesiatym rokom minulého storočia. Pre tupú komunistickú čeľaď, čo nakoniec ani toho Marxa nepoznala, predstavoval feminizmus problém, lebo, hoci socializmus a komunizmus vedno s feminizmom zdieľali rovnosť ako programový motív, to ostatné už nesedelo. Oslobodenie myslenia sa komančom do kšeftu nehodilo a socialistická rovnosť mala aj tak na pomenovanie oslobodenia žien od predsudkov svoje slovíčko: emancipácia. Ženy sú mužom rovné, tak aký problém? Dôkazy? Traktoristky, baníčky, žeriavničky, zlievarničky v oceliarňach, Anny proletárky, kam oko dohliadne. Že tie fyzicky i psychicky zdecimované dámy nastupovali po šichte vo fabrike do ďalšej práce, už nebol problém. Respektíve bol, ale nebral sa vážne, keď rovnosť, tak rovnosť, síce len na jednu stranu, ale vo všetkom.

Skutočný feminizmus bol niečo ako kybernetika, buržoázny výmysel, paveda vychádzajúca z absurdného predpokladu, že muži a ženy sú fundamentálne iní, nielen pohlavím, a rovní v zmysle totálnej rovnosti si jednoducho nemôžu byť. Čosi také v socializme nemá miesto. Toto presvedčenie pretrvalo, aj keď už bol socializmus minulosťou – ešte v slovníku cudzích slov z roku 1990 nájdeme definíciu, ktorá tvrdí, že feminizmus je „hnutie za zrovnoprávnenie žien s mužmi za kapitalizmu“.

Druhá vec je, že negatívnemu zafarbeniu predmetného pojmu v stále mužskom svete pomohol aj sám feminizmus, respektíve jeho radikálne podoby, povrchne škandalizované trebárs cez pálenie podprseniek a iné, mediálne vďačné vonkajšie radikálne prejavy.

Tretím aspektom, zrejme najdôležitejším, je, že diskutujúce nevzhľadné dámy narazili na skutočný problém, ktorý trvá a ktorý sa mužskému svetu celkom pochopiteľne nepáči, lebo ukazuje, že čosi naozaj nie je v poriadku. Problém, veľký problém a je naozaj hlboko.

Čo je feminizmus a prečo prekáža?

Musí byť žena pekná, aby sme ju brali vážne, respektíve, aby sme načúvali tomu, čo skutočne hovorí? Prečo je slobodná tridsiatnička problém, a slobodný tridsiatnik nie? Je to v poriadku a má to tak byť? Všetky otázky sa dajú zmiesť zo stola, lebo sú hlúpe a bez kontaktu s realitou. Naozaj?

Tety diskutujú. Tie feministky, čo sú akože odpudivé, tie zlé, tie, kvôli ktorým je to slovo takmer nadávka. Bez ohľadu na ich vonkajšiu podobu, na formu – rozhodli sa venovať poznaniu, nie vydať sa, rodiť deti a tak ďalej. Ony samy s tým problém nemajú, netrpia žiadnym komplexom. Kant umrel ako panic, jeho myšlienky a jeho sexuálny život sú oddelené nádoby, je to tak aj v prípade týchto žien? Predpokladajme, že hej, hoci už to je problém.

Ok, diskutujú, premýšľajú o svete a skúšajú sa ho pochopiť, majú na to intelektuálne vybavenie, možno z hľadiska objektivizovaných rozdielov medzi pohlaviami nedokážu myslieť tak hlboko abstraktne ako muži, ale kompenzujú tento rozdiel predstavivosťou – opäť objektivizovaný rozdiel medzi pohlaviami, a z hľadiska rodového na to majú legitímne právo, napriek tomu ich vonkajší svet posudzuje cez rodové klišé, predsudok. A okamžite máme pred očami falošný problém – lebo túto ich cestu začneme interpretovať ako náhradnú. Keď myslia, nešminkujú sa a nezodpovedajú formálnej podobe ženy, mužský svet im upiera čo i len nárok na autonómne bytie.

Jednoduchšie. Nikoho netrápi, ako vyzerajú diskutujúci muži, nech sú socialisti, nech futbalisti, je jedno, ako navonok pôsobia. Nikto za týmto ich prejavom nehľadá frustráciu z neschopnosti nájsť si partnera, nikto nehľadá komplex. Nie, tam problém nevidíme. Ak však hovoria ženy bez šminiek, oblečené vo vreciach a hneď aj s neumytými vlasmi, automaticky to uberá váhu ich slovám. A to je problém, vážení, velikánsky problém.

Smrdím jak cap, ranným dychom by som mohol rezať oceľové traverzy, na tričku je vidieť, čo som jedol posledné tri dni, trenky opisovať nejdem, toto nie je súťaž v odpudivosti. Som nechutný chlap, no dobre a čo? Zaradíme ma niekam na základe tohto obrazu? Áno, ale nie je to extrémne šokujúce, nie je to v bytostnom rozpore so všeobecnou predstavou o mužoch.

Žena takto šokujúca je. Ona v tom bytostnom rozpore so v

Juraj Malíček  viac od autora »
Vaše reakcie [57]