Dožiť sa staroby?

Ak by som veril na ezoteriku rozptýlenú vo svete, na čakry, reinkarnáciu, feng šuej, horoskopy, tarot, chiromantiu či na veštenie z čohokoľvek, a vôbec na čokoľvek, čo sa distribuuje v čajovniach a etnoshopoch, už by som to mal za pár. Teda ak si to správne pamätám a čiara života je tá čiara na pravej ruke, od ukazováka smerom dole, akoby kopírujúca palec.

Podľa nej by som sa nemal dožiť štyridsiatky, ale keďže na podobné veci neverím, je mi to jedno, a veselo premýšľam o svojej starobe, o tom, aká bude, koľko bude trvať, ako veľmi bude ten starček už niekto iný ako ja a ako to bude znášať. Neteším sa na to, to v žiadnom prípade a na starobu nemám iný plán okrem toho, že by som bol rád, aby bola dôstojná.

Áno, dôstojná, hoci mám len veľmi matnú predstavu o tom, čo to vlastne dôstojná staroba je. Lebo nevidno ju takmer vôbec, väčšina seniorov, čo poznám, a už majú cez osemdesiatpäť, si veľa dôstojnosti neuchovalo.

Vôbec sa to nepíše ľahko, niektorí sú mi veľmi blízki a trápi ma, ako na tom sú. Ako vyhasínajú, strácajú sa pred očami a niet im pomoci, lebo pointa, či skôr absencia pointy je tak blízko, že pre istotu nesledujú nič na pokračovanie. Smrť pre nich už nie je čosi ďaleko vpredu, na konci, naopak, je blízko, tak blízko, že občas cítiť jej smradľavý dych a za oknom sa občas rysuje jej silueta.

Aj toto už som kdesi spomínal a mrzí ma, že sa opakujem, ale sem sa to hodí. Najradšej zo všetkých Lynchových filmov mám Príbeh Alvina Straighta, príbeh o starčekovi, čo na malotraktore cestuje naprieč krajinou stretnúť brata. Alvin na jednom mieste toho filmu hovorí, že najhoršie na starobe je, že si človek pamätá svoju mladosť. Áno, musí to byť nepredstaviteľne desivé, sedieť kdesi na lavičke, spomínať na toho švárneho šuhaja, čo mu nebolo páru v celej dedine a žiadna sukňa pred ním nebola v bezpečí a už nemať nič, len tie spomienky.

Môže sa človek, čo to už má za pár, len tak tešiť z úspešného života, z detí, vnukov? Na chvíľu asi hej, ale potom všetku radosť zničí sebapozorovanie. Telo už nevládze, myseľ na tom nie je lepšie a v Lidli je maslo lacnejšie o tri koruny, tak tam treba zájsť a bude to peklo. V MHD, v špičke, na Miletičku, vôkol zopár spojencov v zatrpknutosti a bolesti a tí ostatní, to sú mladí ľudia, čo o živote vedia hovno.

Čo by sme vedeli hovno, vieme svoje a nechceme tak dopadnúť, ale asi nás to všetkých čaká. Lebo staroba je zlá, fakt zlá a žiadnym mýtom o dôstojnosti sa opiť nedáme.

Tak tri roky to môže byť, boli sme na výjazdnej konferencii a mudrovali sme. Všetci kolegovia, vrátane elít, pánov profesorov, múdrych, veľmi múdrych, s dosiaľ jasnou mysľou, stále tvorivých, stále nevyhorených. Sú úctyhodní, tým, čo dokázali, tým, čo vedia, tým, ako žili a vlastne aj tým, že ešte v naozaj vysokom veku zostupujú z piedestálu a venujú sa nám, omladine. V ten víkend som si hovoril, že toto môže byť dobrá staroba.

Domov sme šli vedno, celý vedecký kolektív, autobusom. I jednému kolegovi prišlo zle, fakt zle, zle vyzeral, zle sa cítil, vracal, potreboval vzduch, potreboval, aby ním autobus nemyksľoval permanentne, ale v intervaloch, potreboval jednoducho, aby sme občas zastali a on mohol vystúpiť, vypustiť démonov zo svojich útrob, nadýchať sa čerstvého vzduchu, prejsť sa. Nebolo to často, ale cesta sa pretiahla. Napriek tomu to bolo také ľudsky krásne, lebo všetkých nás spájala starosť o kolegovo zdravie, taká tá ľudská súdržnosť, to pekné v nás. Všetkých, až na našich dvoch seniorov, lebo tí sa ako zázrakom premenili z rozhľadených mudrcov na nevrlých starcov, ktorých jedinou starosťou bolo stihnúť prípoj. Len pár hodín späť, a našli by sme ich diskutujúcich o veľkých témach, v kruhu ľudí, čo im visia na perách, teraz nie, teraz sa ukázalo, čo je fakt dôležité. Láska? Dobro? Krása? Múdrosť? Osud? Otázky vied humanitných, či vied vôbec?

NIE! Prísť na čas, aby sa chytil spoj. Darmo sme vysvetľovali, že pôjde ďalší spoj, prípadne, že ich odvezieme, kam potrebujú, nie, nie a just nie, vpred treba ísť za každú cenu, aj keby mal ten trpiaci kolega dušu vypustiť. A nech stále nestojíme, a nech ho vyložíme kdesi v pustine so sprievodom, nech si zavolá sanitku, alebo tam skape.

Aj sa tak stalo, lebo hoci nás súcitiacich bola prevaha, slovo malicherných starcov stíhajúcich spoj malo väčšiu váhu. Kolega skončil na pohotovosti, a keď sme sedeli a čakali na sanitku, mýtus o dôstojnej starobe sa mi celkom zrútil.

Niet väčších sebcov ako naozaj starých ľudí. Dospeli totiž k poznaniu, ktorému sa my vzpierame. Nič okrem nás samotných nie je naozaj dôležité. Naše bolesti, naše strasti majú vždy prednosť, aj naše pohodlie a keď je človek naozaj starý, jednoducho mu to dôjde s absolútnou istotou. Na nič iné už neostáva čas, na nič iné ako na seba už neplytvajú zvyškami svojej pozornosti.

To nie v zlom, to tak jednoducho je a pozor, ja netvrdím, že starí ľudia nemajú na ono konanie nárok, a netvrdím ani, že sa nechcú deliť, alebo že vyžadujú pohodlie, naopak, sú mimoriadne skromní a sotvačo vyžadujú. Okrem pozornosti, snažím sa dať im všetku, ktorú môžem, ale už je to jedno, už sú vo veku, keď sú sami sebe jedinou témou.

Akoby sa lúčili a zvykajú si na samotu, lebo keď príde smrť, a ona príde čoskoro, budú s ňou nakoniec sami, nech majú okolo smrteľnej postele dav trúchliacich pozostalých. Len oni a smrť, smrť ešte nepoznajú, tak nech, až príde, majú istotu aspoň v tom, že poznajú sami seba.

Možno to je to tajomstvo, ale to ešte nemôžem vedieť, mám sotva tridsať tri. Keď ich ale vidím v tom smútku, v tej sebastrednosti, v tej bolesti, v tom všetkom možnom, len nie v dôstojnosti, že sa toho veku nedožijem, ma prestáva desiť a bojím sa toho, že sa toho veku dožijem.

Ak by na tom veštení z ruky čosi bolo, mám reálnu šancu.

Najväčší dar antických božstiev smrteľníkom? Sladká smrť v mladosti. Zoči-voči starobe v jej nahej hrôze to naozaj môže tak byť.