Cestou okolo Univerzitnej knižnice

Bratislavská Univerzitná knižnica môže byť veru veľkou inšpiráciou. Dokonca aj keď do nej nevstúpime. Viem o tom svoje. Každý deň chodím okolo. A všeličo mi pritom napadá.

Spomeniem si na množstvo knižníc, ktoré si od revolúcie stačili naši západní susedia postaviť, knižníc moderných, priestranných, stojacich na vhodných miestach (dopravne, požiarne a pod.). Pribudli im nielen krásne budovy, ukážky výbornej modernej architektúry, ale aj symboly toho, aký význam vzdelaniu a poznaniu česká spoločnosť dáva.
Rozmýšľam o tom, ako by dopadol projekt podobný tomu, čo vyhral súťaž na novú budovu Národnej knižnice v Prahe. Zniesli by sme takú futuristickú architektúru, alebo by sa zorganizovali šíky bratislavských staroľubcov a vytiahli do boja za tú našu krásavicu na Dunaji? A čo miesto? Má stáť na Letnej, na jednom z najkrajších pozemkov, s nádherným výhľadom na Prahu. My sme si tuším všetky prominentné pozemky rozpredali prominentným súkromným záujemcom a na významné stavby verejného záujmu sa už dôstojného miesta nebude dostávať.

Idúc okolo spomeniem si aj na to, ako bola tá naša knižnica prakticky bez náhrady skoro dva roky zatvorená pre rekonštrukciu, bez väčšieho protestu občanov, budovateľov znalostnej spoločnosti. Máme tu jednu várku bakalárov, čo za svojho štúdia ani nemuseli tušiť, čo je to Univerzitná knižnica.
Keď idem ráno okolo knižnice, vidím hŕstky čitateľov postávať pred jej zatvorenými dverami. Nie, nie som žiadne ranné vtáča, to len tá naša knižnica nie je otvorená tak, ako sme na to zvyknutí zo zahraničia – prakticky stále.
A keď zas idem okolo miesta, kde bol vchod do knižnice pred rekonštrukciou, ktorý architekt zrejme zámerne len presklil, aby dostal čo najviac svetla do inak na denné svetlo sliepňavých priestorov predsa len už staručkej budovy, čaká ma iné nemilé prekvapenie. Skoro celý ho dodatočne zabral vstavaný bankomat. Domýšľam si, ako sa to stalo: peňazí je málo, každá koruna podvyživenej inštitúcii príde vhod, prečo by sme neprenajali, banky sú bohaté a ešte to bude i slúžiť ľuďom, možno i našim čitateľom (nie, ďalej nedomýšľam!).

A o tom to vlastne celé je. O tom, ako spravujeme verejné inštitúcie. O tom, ako si ich vážime, ako rozumieme ich poslaniu, ako ich financujeme. O tom, ako by sme chceli, aby fungovali efektívne, ale nenašli sme iný spôsob, ako to kontrolovať či ich do toho nútiť, len ten, že im nedáme toľko peňazí a právomoci, koľko by potrebovali. Však si zvyšok zarobte, zožeňte, presvedčte, že o vás niekto stojí! Veď ako inak budeme (my politici) vedieť rozlíšiť schopného a aktívneho správcu verejnej inštitúcie od neschopného a lenivého? To je univerzálna rada.

A tak to aj zatiaľ vždy dopadlo: verejnoprávna televízia sa vďaka tejto filozofii obsahovo transformovala na súkromnú, naháňajúcu sledovanosť a reklamu. Z múzea sa stane zábavný gýčový lunapark, štátom platené divadlo ponúka čistú komerčnú zábavu, Univerzitnú knižnicu architektonicky dobudováva bankový dom. A všetci si ťažkajú, že ich k tomu núti systém. Len naši politici sú spokojní. Ľavicoví, že ešte máme verejné inštitúcie, a pravicoví, že takto čím ďalej tým viac ľudí začne pochybovať, či vôbec potrebujeme inštitúcie platené z verejných peňazí.