Koľko v hlave, toľko na jazyku

Ešte vo svojej ranej redaktorskej mladosti ma trápilo síce mnohé, ale jedno veľmi: vždy, keď som musela pripisovať k menám hviezd ako Brigitte Bardot, Gina Lollobrigida, Julia Roberts a Sharon Stone príponu -ová, musela som sa hanbiť a červenať. Bolo to na smiech i mojim britským kamarátom, dlho a bolestne sa bavili čítaním mien v časopise Film a divadlo.

Neprekonateľný problém tvorili pobaltské mená, napríklad meno bývalej litovskej premiérky Prunskiene sme prepisovali ako Prunskieneová, až nám akási dobrá duša prezradila, že koncovka jej mena je niečo ako naše -ová. Hneď sme si kolektívne predstavili, ako by to vyzeralo, keby k našim menám niekto pripájal iné, ľubovoľne exotické koncovky. Bola z toho pre zmenu hra pre nás. Fakt sme sa nasmiali.

Čo sa dalo ospravedlniť hlúpou totalitnou posadnutosťou deštrukcie jazyka, prejavujúcou sa najmä infláciou spojení ako „bratská pomoc“ a „svetlá budúcnosť“, nehovoriac o socializme, je dnes obhájiteľné len ťažko. Môžete už len diagnostikovať hlúposť a ignoranciu. Neviem, kto vymyslel premenúvanie krajín a odkedy je z Kyrgystanu Kirgizsko (prečo všade mäkké i, nikdy nepochopím, v ruštine je všade tvrdý znak a Kyrgyzi ho tuším ani nevyslovujú) a z Kazachstanu Kazašsko, z Tatarstanu Tatársko. Druhá časť názvu vychádza z turkického slova „stan“, ktorý znamená zem, krajinu. S cynickým nadšením čakám, kedy sa naši jazykovední mechanici pustia i do demontáže Afganistanu a Pakistanu. Z prvého bude Afgánsko a z druhého neviem čo. A treba žiadať pokračovanie, žiadne výnimky, musia si to vypiť aj Čínsko a Indicko. Nech je veselo.

Okrem jazykovedcov profesionálnych existujú ešte jazykovedci-amatéri. Ktorí ktorých dokážu tromfnúť, ťažko povedať. Keď som nedávno v istom milom slovenskom týždenníku čítala článok o Afganistane, ani vo sne by mi nenapadlo, že pod slovom „borge“ sa skrýva obyčajná burka. Dúfam, že slovenský filmový štáb, ktorý šiel do Kábulu natáčať dokumentárny film práve o afganských ženách, mal so sebou aj poučenejších profesionálov. Len ťažko si predstaviť intelektuálny režim, ktorý dovolí prehliadnuť množstvo informácií o Afganistane, kde minimálne každé desiate slovo je stopercentne burka. Z toho kúsku odevu, v ktorom ste skutočne slepou a spotenou neznámou, sa stal symbol ženského útlaku za vlády Talibanu. Nejdem rozoberať, či právom, alebo neprávom, lebo veľa afganských žien bez burky na verejnosti psychicky trpí. Osobná obmedzenosť je tiež vecou každého, môže si ju pestovať hoci aj na okne v kvetináči. Druhá vec je odvaha demonštrovať ju verejne. V prípade jazykovedcov s demontážnymi sklonmi žiaľ bez podpisu.

Znie to síce paradoxne, ale v hlúposti a obmedzenosti naozaj tkvie veľká porcia slobody. A tú máme, lebo sme ju chceli. Nikto vás nenúti overovať, preverovať a pochybovať. Hlúposť sprevádza harmónia a bezkonfliktnosť a určite aj istý druh pôvabu, prameniaceho často z omylu. Najmä u nežnejšieho a mladšieho pohlavia je totiž ľahko zameniteľná za naivitu. A tá je fakt sexi. Ako príjemný hlupák máte možnosti a nemáte nepriateľov. Skrátka môžte všetko a všetci vám môžu.