Na Mesiac nesiahať!

Keď v roku 1969 pristál na Mesiaci americký kozmonaut Neil Armstrong, moslimskí teológovia v indickom Lucknow označili udalosť za mýtus a lož. Ich argumenty boli pádne: Mesiac je v islame nebeské teleso, ktoré je spojené s božským. Nemôžu na ňom ostávať ľudské stopy. Pri neexistencii masmédií, rozptyľujúcich všetky posvätné pary a hmly, ostalo v tejto otázke šero s občasnými zatmeniami.

O vzťahu k Mesiacu sa v islame, ktorý sa riadi lunárnym kalendárom (okrem Iránu, tam používajú slnečný kalendár), vedie medzi moslimskými krajinami dlhoročný spor. Kým v sekulárnom Turecku, kde je islam prevládajúcim náboženstvom, sa začiatok posvätného mesiaca Ramadán stanovuje fixne, v Pakistane objavenie Mesiaca duchovní sledujú ďalekohľadmi, pretože od toho závisí začiatok mesiaca. Keď je hmla, je problém. V Kvéte ho vidia skôr ako v Pešaváre a Gudžranwala nevidí nič. Každý z pozorovateľov musí vidieť Mesiac na vlastné oči a mešita ohlási začiatok pôstu.

V bývalom Sovietskom zväze ľudskú stopu na Mesiaci dlho popierali a ešte i dnes môžete v jeho bývalých častiach naraziť na pochybovačné rezíduá, dokazujúce, že na záberoch zástava neveje tak, ako by mala, alebo tiene nezodpovedajú zdroju svetla.

Námesačné plánovanie
Od náboženstva a mesačných asociácií prejdime k praktickejším veciam. Riadenie celej spoločnosti podľa pohybov Mesiaca je vec zložitá a v našich podmienkach nepredstaviteľná. Naše sviatky a voľné dni sú plánované, dohodnuté a schválené v parlamente, jasne uvedené v každom kalendári. Keby sa do poslednej chvíle nevedelo, či sa Vianoce alebo Veľká noc začnú o tri dni skôr alebo neskôr a ako dlho budú trvať, akékoľvek plánovanie čohokoľvek by bolo jednoducho nerealizovateľné. Čo to spôsobuje v ekonomike a ako je možné riadiť takýmto spôsobom továrne? Kto vie, odpovie.
Produktivita práce závisí i od podnebia. Počas 50-stupňových horúčav je v južnej Ázii niekedy problémom zdvihnúť viečka. Ako tu dokážu pôst počas Ramadánu prežiť pracujúci a samozrejme, aj ich zamestnávatelia, keď na budúci rok pripadne na august, je záhada, pôst totiž zakazuje aj pitie, v ortodoxnejšej verzii i prehĺtať vlastné sliny.

Meranie času – západný výmysel
Tému západného pragmatizmu a východného mysticizmu plodne dopĺňa i absencia zmyslu pre nejaké časové obmedzenia. Meranie času bolo v tunajších pomeroch dosť dlho západným výmyslom. Vo feudálnej spoločnosti je totiž všetko jednoduché. Neexistuje tu od – do. Bohatí permanentne relaxujú a chudobní permanentne pracujú. Pracovný čas existoval ako výstrelok len vo veľmi úzkych zamestnávateľských kruhoch. Pátrať po mikroskopických zmenách by dnes bolo... stratou času.

Keď Pakistan navštívila minulý rok známa odborníčka na islam, Karen Armstrongová, citovala na potešenie všetkých „meditačné mantry“ jedného z islamských učencov: „Ticho sedím a zabúdam“, alebo: „Nehýbem sa“. Z istého uhla je to lepší recept, ako riešiť neriešiteľné granátovým opaskom a očami obrátenými k cieľu.

Všetko božské vždy prichádzalo z oblohy, ľudia uctievali Slnko i Mesiac, alebo na nebesiach vzhliadali k svojim bohom. V širšom zmysle všetko to, čo prichádzalo z oblohy, súviselo s prírodou a ľudskou závislosťou od jej obratov. Civilizácia a kultúra v snahe ochrániť človeka pred touto závislosťou vytvárala vlastné systémy obrany a postupne sa od prírody, jej vrtochov a nepredvídateľnosti separovala. Moderný svet dnes pozná dôsledky tohto odcudzenia a bije na poplach. Čo však s nemeniteľnou závislosťou od prírody, týkajúcej sa nielen obratov nebeských telies, ale všetkých jej inštinktov, počínajúc revom víťazných samcov zápasiacich do poslednej kvapky krvi so svojimi rivalmi, samičkami venujúcimi sa celý plodný život potomstvu a osudovo vydanými napospas vodcom stáda, ktorí poctivo značkujú hranice svojho obmedzeného panstva?