Posvieťte si na príbehy o Budhovi vlastnou baterkou

Cesta k budhistickým jaskyniam v Adžante nie je taká pohodlná ako v predchádzajúcom prípade, k jaskyniam v Ellore. Naopak, treba sa šplhať po schodoch, je horúco a nepríjemne, aj keď je len začiatok januára. Vedľa upotených a dychčiacich turistov odrazu prekĺznu nosiči. Na drevených tyčiach majú pripevnené stoličky. Trónia na nich francúzske babičky a nadšene na seba pokrikujú. Pozerajú na nás akosi pohŕdavo. Alebo sa mi to len zdá? A možno sú ľudia, na ktorých sa pozerá zhora, naozaj len také smiešne mravčeky. Tunajší mocní by mi iste dali za pravdu.

Posvieťte si na príbehy o Budhovi vlastnou baterkou
Kým jaskyne v Ellore dlhý čas slúžili ako obydlia a ničili ich ľudia, tie v Adžante objavil v roku 1819 Brit John Smith spolu so svojou loveckou družinou. Z tridsiatich je prístupných dvadsaťosem a ich vek je rôzny. Najstaršie sú z 2. storočia pred n. l., najmladšie z 5. storočia n. l. Zachovali sa v nich vzácne maľby z tzv. Džatak Katha, príbehov o predchádzajúcich životoch Budhu. Budhisti veria, že princ Siddharta sa stal Budhom až po svojej siedmej reinkarnácii. V jaskyni číslo jeden môžete nájsť príbeh o tom, ako sa démon Mara pokúšal prebudiť Budhu z dlhej meditácie, portrét bohdhistavy (Budhovo prevtelenie) Padmapani, čiernej kráľovnej, alebo zobrazenie kúpeľovej scény. Návštevníkom sa odporúča zobrať si so sebou baterky, lebo maľby sú osvetlené veľmi sporo a ak ich nemáte, neuvidíte takmer nič. Miestne noviny však neustále pripomínali, že patričné osvetlenie jaskýň je prioritou číslo jeden.
Jaskyne v Ažante sa delia na vihara, to sú vlastne kláštorné cely, z ktorých vedú vchody do mníšskych obydlí, a potom chaitya, to sú už chrámy zasvätené modlitbe. Striedajú sa tu chrámy mahayánskeho i hinayánskeho budhizmu.

Asertivita v Indii vždy pôsobí
Obísť dvadsaťosem jaskýň a pred každou sa vyzuť a potom zase obuť je skúška trpezlivosti. Boso sa pomedzi jaskyne behať nedá, pracuje sa tam, a tak je všetko pokryté štrkom. Keď len tak, bez známky činnosti, postávam pred jednou z nich, podíde ku mne muž, prísne sa na mňa pozrie a povie: „Vyzujte sa a postavte sa do radu!“ Povel hodný našej starej známej totality. „A vy ste, prosím, kto?“ pýtam sa ako správny slobodný občan. „Ja tu pracujem,“ odpovedá. „A ja som tu ako hosť, tak so mnou aj tak jednajte, prosím. Hosťom sa neprikazuje, čo majú, alebo nemajú robiť. Nanajvýš ma môžete poprosiť. OK?“ Asertívnosť, ktovie prečo, v Indii vždy pôsobí. Chlapík sa otočí a viac si ma nevšíma.
Nič však nemôže skaziť dojem z úchvatného miesta, ktoré pôsobí, akoby ho mnísi panovníka Harisenu opustili len pred chvíľou.

Alebo prestup na islam, alebo vojny!
Asi tri kilometre od Ellory leží Aurangzebova hrobka v mestečku Khuldabád. S neľútostným mughalským vládcom, ktorý v Agre až do smrti väznil svojho vlastného otca Šáha Džahána (za jeho vlády a na jeho želanie vznikol Tádž Mahal). Aurangzeb bol najväčším náboženským fanatikom na rozdiel od svojich mughalských dedkov a pradedkov, ktorí vždy dokázali ako moslimovia nájsť spoločnú reč s hinduistami, rádžputmi i maráthmi. Aurangzeb sa však zaťal: alebo prestup na islam, alebo vojny. Tak sa koncom 18. storočia začal postupný rozpad mughalského impéria.

Sociálny inžinier Mohammad Tughlaq
Na ceste do Aurangabádu míňame ešte daulatabádsku pevnosť tróniacu na vysokom kopci. Dal ju vystavať Mohammad Tughlaq, krutý vládca, ktorý predstavoval to, čomu dnes hovoríme sociálne inžinierstvo. Do svojho nového mesta dal vysťahovať v čase svojho panovania (1325 – 1351) veľkú časť Dillí. Na zbalenie mali ľudia tri dni a veľká časť dlhý pochod v horúčave neprežila. Dôvodom tohto krutého nápadu boli listy so sťažnosťami, ktoré posielali Dillíjčania panovníkovi. Tughlaq teda násilne odkúpil ich domy a vyhnal ich z mesta. O 600 rokov neskôr, v 20. storočí, si diktátori s odkupovaním domov už problémy nerobili. Vojaci dôsledne kontrolovali, či sa už všetci vybrali na cestu. Keď pred panovníka priviedli chromého a slepého, ktorí akosi nepochopili, že sa majú sťahovať, dal prvého vystreliť z katapultu a druhého vliecť koňom až do Daulatabádu. Dorazila tam len jeho noha.

Krvavé dejiny sa opakujú bez konca
Po návrate do Islamabadu nás víta samovražedný výbuch v hoteli Mariott. Úvahy o tom, aký je rozdiel medzi partizánskou vojnou a terorizmom, a usilovné bombardovanie smútočných sprievodov šítskeho sviatku Muharram, prvého dňa nového moslimského roku, keď bol vnuk proroka Mohammeda Hussain i s rodinou umučený v bitke pri Karbale. Na desiaty deň nazvaný Ašura (desať po arabsky) chodia po uliciach smútočné sprievody, muži sa šľahajú bičmi s kovovými háčikmi, alebo tlčú päsťami do hrudí. Ozýva sa dunenie a žalostný krik plačiek. V Pešaváre a iných pakistanských mestách smútočné sprievody do cieľa nedošli. Zakrátko sa pripájajú desivé obrázky vypáleného vlaku z Láhauru do Dillí, v ktorom zaživa uhoreli zamknutí cestujúci. Krvavé dejiny sa opakujú bez konca. Žeby sa naozaj niekedy skončili?
Kto chce vidieť Indiu v romantickom svetle inakosti, zažije chvíľkovú fascináciu. Kto ju chce poznať vo všetkých jej protirečeniach, potrebuje celý život.