Vrabčiak na nebesiach

Ľudský život sú z dostatočnej vzdialenosti iba dva dátumy. Edith Piaf sa narodila 19. 12. 1915 a zomrela 11. 10. 1963. Už z týchto dvoch dátumov sa dá všeličo vyčítať. Narodila sa do svetovej vojny, ktorá z jej rodného Francúzska urobila Pyrrhovho víťaza. Rukojemníka čakajúceho na pomstu.

Žila 48 rokov, čo nie je v dvadsiatom storočí veľa. Prežila a čiastočne aj formovala svet veľkej globálnej zmeny. V čase jej narodenia rozbíjali kubisti zmyslami vnímateľný svet. Keď zomierala, Yves Klein už vystavoval biele plátna, ako by všetky farby boli minuté. Na druhej strane oceánu Andy Warhol zbožštil konzervu.

Edith Piaf sa to týkalo málo. Jej umenie bolo konzervatívne. Ďaleko za frontovou líniou moderného umenia spievala o láske, o obyčajnom živote obyčajných ľudí, ktorí netúžia pristáť na Mesiaci, ale aspoň na chvíľu zažiť v cudzom náručí nebo. Dnes, keď už 1984 aj 2001 sú minulosťou, je láska ešte stále veľkou témou. Hapka, Horáček.

Film Edith Piaf  je klasický biopic, biografický film. Biopic je zvláštny žáner. Obsahuje v sebe čosi dokumentaristické, ilustruje životopis.

Život človeka nie je rozvrh hodín. Dobrý biopic preto nesmeruje k chronológii, ale k psychoanalýze. Snaží sa objaviť v živote podstatné križovatky, zrekonštruovať, ako k nim došlo a čo sa na nich vlastne udialo. Pokúsiť sa pochopiť ich zmysel.

Prinajmenšom od Čapkovej existenciálnej trilógie vieme, že život sa skladá z viacerých cez seba preložených životov. V každom z nich naše kroky riadia iné dôvody. Inými povahami konáme tie isté skutky. Kto nie je v sebe davom, nevie o sebe dosť.

Edith Piaf bola najvýznamnejšia francúzska speváčka minulého storočia. Najslávnejšia, najvplyvnejšia, najsvetovejšia. Najfrancúzskejšia. Avšak národná ikona je iba jedna z Edith Piaf. Tá najnemotornejšia. Keby životopisec sledoval len ju, pripomínal by oficiálneho rečníka zo štátneho pohrebu.

Edith Piaf bola veľká, neprehliadnuteľná speváčka. V jej speve nešlo o olympiádu, nezvládala päť oktáv, nebola podstatná technikou spevu. Čo fascinovalo, bol súboj s večnosťou, s neporaziteľným nepokojom duše. Bola to jej schopnosť dostať zo seba neforemný zmätok, čo v sebe nosíme a vložiť ho tónov. Zmätok francúzskej speváčky Edith Piaf sa zlieval so zmätkom poslucháča a otváral ho, ako by mal univerzálny kľúč. Pri Edith Piaf nepotrebujeme poznať slová, rovnako ako ich nepotrebujeme pri Bobovi Dylanovi. Ľudské duše sú si podobné ako cibule. Keď sa do nich zareže, rovnako sa plače.

Život aj najväčšej umelkyne nie sú iba minúty na pódiu. Aj keď sú jediné, pre ktoré si ju pamätáme. Život umelca je v prvom rade sám život. Opitý Beethoven hádajúci sa s domovníkom. Hráč Dostojevský. Kant na minútu presný.

Edith Piaf bola dievča od cirkusu, vyrastajúca v bordeli a na ulici. Vedieť trochu menej spievať, poznala by ju len štatistika. Mohla trinásťročná otehotnieť. Skončiť v base či vo fabrike, v tridsiatke zodraná. Chrapľavým, večne prechladnutým hlasom spievať nad vínom.

Nestalo sa tak. Film nevysvetlí, prečo. Ako by aj mohol, veď to bol zázrak. Nádherná mutácia sebeckého mému. Zrod krásy.

Edith si svoje osobnostné aj sociálne dedičstvo niesla so sebou. Len preto, že ju poznali milióny, nebola iná. Celý život v sebe niesla opitú speváčku, žobrajúcu na rohu, ktorej sa podarilo poraziť núdzu.

Film sa skladá z dlhého radu epizód. Lásky, sklamania, zlyhania. Nezodpovednosť, alkoholizmus, narkománia, promiskuita. Nekontrolovateľné výbuchy nahromadenej lásky a zúfalé pohŕdanie normálnym svetom, ktorý nikdy nedosiahla a tak veľmi presiahla.

Scenárista a režisér Olivier Dahan si zvolil jednoduchší, bezpečnejší, a teda menej zaujímavý prístup: rozhodol sa ukázať Edith Piaf, aká sa javila. Ako sa správala v detstve, v dospievaní. Ako u nej žobrala vlastná matka. Ako jej otec doniesol bábiku z výkladu. Ako sa búrila. Ako poslúchala. Ako ju počúval celý svet.

Film je zmesou dvoch chronológií. V jednej zostarnutá Edith speje k smrti, druhá rekonštruuje jej životný príbeh, či aspoň zlomové chvíle v ňom. Jej život, či aspoň jeho prvá polovica pripomína viac Dickensa než Paríž surrealistov. Možno preto je jej umenie také vášnivé a priamočiare. Poézia Jacquesa Préverta.

Edith Piaf hrá fantastická Marion Cotillardová. Svieti zvnútra. Vidíme, kedy žiari a kedy je zhasnuté. Kvôli nej treba ísť do kina.

Film sa nedostane do Panteónu najväčších biopicov. Chýba mu viac pridanej hodnoty. Na rozdiel napríklad od filmov Kena Russela ako Čajkovský (1971) či Divoký mesiáš (1972) nie je ambíciou filmu pochopiť človeka Edith Piaf. Chce nám ho ukázať. V dobrom aj zlom. Hoci z jej autobiografie ostáva veľa zamlčaného.

Ktovie, ako je to s množstvom rozdaného citu, ktoré sa valí zo spevu Edith Piaf. Či je pravdou, že kdesi v zákulisí už Mefisto účtuje. Či Edith Piaf, Janis Joplin, Marianne Faithfull museli zaplatiť, čo nám dali. Či ich vlastné šťastie podlieha exekúcii.

Alebo je to naopak a naše dojatie je pre nich najväčšou drogou, či ešte mocnejším narkotikom: zmyslom života. Hocako búrlivého a krátkeho.

V každom prípade som rád, že im to za to stojí.

Edith Piaf, La Môme. Francúzsko – Veľká Británia – Česko, kino, 140 min.

Réžia: Olivier Dahan
Scenár: Olivier Dahan, Isabelle Sobelmanová
Kamera: Tetsuo Nagata
Hudba: Christopher Gunning
Hrajú: Marion Cotillardová – Edith Piaf, Sylvie Testudová – Mômone, Pascal Greggory – Louis Barrier, Emanuelle Seignerová – Titine, Gérad Depardieu – Louis Leplée
Oficiálne stránky filmu: http://www.tfmdistribution.com/lamome/lamome.htm, http://www.edithpiafmovie.com/