U Věry vždy bez záruky

Chytilovej filmy pravidelne rozvíria snehové vločky v sklenenej guli českého diváctva. Netrúfam si hodnotiť postoj slovenského, aj keď fakt, že na jej tlačovku počas bratislavského Febiofestu prišlo minimum ľudí, nesie svoje posolstvo dosť jasne. Posledných pár rokov to s dračicou Věrou a jej filmami nevyzeralo príliš nádejne. Zdalo sa, že režisérka sa dostala do štádia, keď vykráda sama seba a aj tak to za veľa nestojí. Hezké chvilky bez záruky preto boli filmom, ktorý mal poslúžiť ako dôkaz Chytilovej úpadku, alebo naopak, ako potešujúci návrat ku kvalite, na akú sme boli zvyknutí.

Hlavnou hrdinkou filmu je Hana, žena, ktorá si žije normálnym životom, s klasickými problémami stereotypného manželského vzťahu a dieťaťa v nebezpečnom veku. Od ostatných postáv sa odlišuje len tým, že práve v jej kancelárii si kľučku podávajú nespokojní a hysterickí pacienti, na ktorých sa všetko nonstop rúca. Spásu a záruku pomoci vidia práve v psychologičke Hane. Tá má často problém zvládnuť ich neodbytné a egoistické zúfalstvo, preto hranica medzi terapeutom a pacientom je viac než nejasná. Jadro deja tvorí preskakovanie od jednej neutešenej životnej situácie k druhej a kolotoč sa krúti, ako inak, prirýchlo.

Sila filmu spočíva v konskej dávke absurdity, s akou hrdinovia žijú svoj život. Dej miestami pripomína slapstickovú komédiu, kde popri horúčkovitom vírení postáv chýba už len ohadzovanie sa tortami. Nástojčivosť, s akou do kancelárie donekonečna vbiehajú zúfalí pacienti, je po dvoch hodinách neznesiteľná. Zdá sa, že hrdinovia svoje problémy potrebujú - sú pre nich záchranou pred sebou samými, zápletkou, ktorá ich ochraňuje pred nekonečnou nudou a ničotou. Film je útokom armády banalít a umelo živených problémov, no nevyhýba sa aj tragickým témam. Tie sú v deji len kde-tu naznačené, na chvíľu sa vynoria a potom zmiznú akoby nič, presne tak, ako v reálnom živote. Pedofília, fyzické násilie v domácnosti – oproti nim je nevera len chudobnou sesternicou.

Chytilová pomenúva veci celkom presne. Život dnešného človeka je hektickou a hysterickou prázdnotou, ktorá časom len mení svoju podobu, ale popritom ostáva v nezmenenom stave na rovnakom mieste. Ľudia sa naháňajú za psychopatickými cieľmi a neuvedomujú si, že v cieli už dávno sú. Smutnú skutočnosť vystihuje veta z filmu: „Třeba jsme všichni bez šancí, jen o tom ještě nevíme.“

Situácie sú dramaturgicky vyhrotené až na hranicu únosnosti, minimálne polovica „vtipných“ scénok a dialógov vo filme je trápnych a zdá sa, že herci svoje roly hrajú naschvál tak kostrbato a nepresvedčivo. Napriek tomu nie je nový Chytilovej film omylom. Oplatí sa ho vidieť, aj keď divácke utrpenie trochu zmenilo podobu. Človek v hľadisku celý film bojuje s pochybnosťami, či ide o premyslenú koncepciu, alebo je režisérka naozaj úplne mimo. Prikláňam sa k prvej možnosti. Hezké chvilky bez záruky určite nie sú len zhlukom príbehov, ktoré sa nekoncepčne zrážajú v ambulancii psychologičky Hany. Divák však musí prijať režisérkinu hru a neskočiť na povrchne sa tváriace udičky. Samozrejme, bez záruky.

Hezké chvilky bez záruky, Hezké chvilky bez záruky. Česko 2006, kino, 108 min.

Réžia: Věra Chytilová
Scenár: Věra Chytilová, Kateřina Irmanovová
Kamera: Martin Štrba
Hudba: David Kraus
Hrajú: Jana Janěková – Hana, Jana Krausová – Eva, Boleslav Polívka – Dub, Igor Bareš – Karel, David Kraus – Pavel, Martin Hofmann – Petr 
Oficiálna stránka filmu: http://www.ceskatelevize.cz/specialy/hezkechvilky/