Málo peňazí za minimum muziky

Prísť do Viedne o siedmej večer, skontrolovať vinyly v blízkom chic shope, pozrieť si tri kapely a o 23:15 s prehľadom stihnúť vlak do Bratislavy. Z toho všetkého mínus 20 minút na šatňu. Asi tak by sa dal zhrnúť posledný pondelok, keď vo Flexe hrali Klaxons.

Odhliadnuc od line-upu, akcia ponúkla aj prehliadku EMO ofín, EMO topánočiek a EMO tváričiek návštevníkov. Ak patríte do vekovej kategórie 25+ a na podobných podujatiach vás občas prepadne nedobrý pocit, že s osadenstvom vekovo neladíte, garantujem, že počas tohto koncertu by ste v depresii utekali na lízatkami ozdobené záchody šupnúť si hneď dva xanaxy. Toto totiž nebolo niekoľko tínejdžerov roztrúsených v dave tridsiatnikov. Toto bola masívna detská párty. Mládežníci si tam vzájomne vykrúcali bradavky, šermovali svietiacimi tyčinkami a z tričiek veľkosti S trhali lepiace pásky vytvarované do písmen, napríklad z KLAXONS na KLXS a podobne. Vyžarovali sladkú bezstarostnosť a pre mňa trpké zistenie, že ja som v ich veku u nás mohol naživo absolvovať maximálne tak Mika Hladkého s partiou.

Pokiaľ ide o predkapelu č. 1, domácich Skeptic eleptic, frontman mal anorektický dizajn a gitaristi v kravatách konštantný výraz „kde je kurva to G-éčko?“ Ich produkcia pozostávala akoby z niekoľkých zaslučkovaných punkových riffov, z ktorých sa vymykala ak aj nie coververzia Atomic od Sleeper, tak niečo, čo ju vzdialene pripomínalo. Cca 40 minút na stejdži. Veľmi zlé.

Prvých pár pesničiek predkapely č. 2, britských Xvectors, na moje prekvapenie znelo normálne ako „hudba“. Spôsobil to však hlavne dobrý zvuk v klube a fakt, že všetko, čo hrali, mi bolo odniekiaľ známe. Od Bowieho po Erasure. V záplave už počutého sa z času na čas zablysol bonus v podobe dobrého nápadu. Cca 40 minút na stejdži. Veľmi dlhé.

Chvíľu pred najväčšími hviezdami (znie to smiešne, ale lepšie vyjadrenie ozaj neexistuje) sa v klube už nedalo hýbať. Klaxons nastúpili, zažiarili a zmizli do psej matere. Ani na koncerte nechýbali húkajúce sirény a škriekajúce vokály systémom: vybaliť to všetko nahlas a hlavne čo najrýchlejšie, nech EMO deti môžu bežkať domov ubližovať plyšovým medveďom. Chlapci si veľa menili nástroje a veľa medzi pesničkami rozprávali, pretože inak by celý debutový album odohrali za polhodinu. Keď si človek uvedomí, že ho vydali v januári, teraz je marec a oni kočujú po európskych vypredaných kluboch a chystajú sa do USA, môže len symbolicky skladať klobúk. Pochybujem, že druhý album týchto šikovných recesistov, minimálne v tomto „žánri“, bude niekoho zaujímať, preto ich treba zažiť tu a teraz, lebo v kontexte vzniku a pôsobenia kapely (ich príbeh sa mi písať nechce, kliknite na Wikipediu) je to celé parádna zábava a až kúzelne vtipná záležitosť.

Ak ste zatiaľ získali dojem, že čítate o mimoriadne zlej akcii, veľmi sa mýlite. Večer to bol naozaj výborný a poučný navyše. Okrem niekoľkých nepublikovateľných subjektívnych postrehov som si počas tých pár hodín potvrdil, že byť redaktorom NME musí byť vzrušujúca práca, že mojim deťom budem radiť nestrácať čas zavýjaním po garážach, a že začnem byť naozaj pyšný na Američana Andyho W. s východniarskymi koreňmi, toho, čo hovoril o pätnástich minútach slávy.