Stačí vidieť, nie počuť

Kedysi to boli angažovaní huncúti z Chumbawamby, ktorí nás navštevovali každého polroka. Teraz sa sem skoro cyklicky vracia Chris Corner a jeho projekt I AM X, pričom ak aj nehrajú priamo v Bratislave, stačí sa vybrať za najbližšie hranice. Keď už na nič iné, je to dobré minimálne na porovnávanie: čo vyšlo lepšie teraz ako trebárs na Hodokvase a ako by to mohlo byť nabudúce. 

Na druhý tohtoročný slovenský koncert s nimi ako supportéri prišli v Berlíne vzniknutí Warren Suicide. Hudobne nie úplne originálne, ale pomerne životaschopné a v konečnom dôsledku rozhodne nie na zahodenie; vizuálne skoro ako I AM X, a to „skoro“ je, myslím, dosť príznačné. Bubeník ako keby k nim odbehol z nejakého reggae soundsystému, vokalistka viac školácka než vyzývavá, androgýnny frontman síce v uniforme, no s tým rozdielom, že pri rozhodnutí dať si stage diving by od Chrisa Cornera detičky pod pódiom určite ruky preč nedali. Jeden pád hore-dolu, nech len v tejto partii zostanú svoji, vôbec im to neuškodí. 

Keď po predlžovanom čakaní nastúpili I AM X s úvodnou Alternative, nastúpil aj večný problém Subclubu, ktorý by už niekto mohol spracovať aj v diplomovke. Múdre argumenty, že ten priestor sa lepšie ozvučiť nedá a na miestne pomery to v ten večer bolo top, vopred ignorujem, takže sa ani neobťažujte ich písaním. Mohlo tam pobehovať x odborníkov, o „dobrom“ zvuku určite hovoriť nebudem, a to som klub cez koncert prerotoval niekoľkokrát. Vpredu bolo počuť guču duniacu všetkými nástrojmi na pódiu okrem spevu, vzadu ho zas prehlušovali výkriky, dožadujúce sa jedine Missile, takže ako-tak znesiteľné to bolo niekde v stredných polohách. „Hučavosť“ si dovolím pripísať na tričko I AM X, lebo pri predkapele boli decibely ešte znesiteľné. Keďže sa všetky pesničky nejako zvláštne zlievali a prelínali, rozoberať podrobnosti dramaturgie tak pre uvedené veci nemá veľmi zmysel.

Kde je však napísané, že to musí byť hudba, pre ktorú sa chodí na koncerty? Keď už to nebolo ideálne na počúvanie, dalo sa aspoň pozerať. Prelepené bradavky jednej vokalistky, space look druhej, Chris vyvádzajúci s plyšovou ovečkou na reťazi, mladé slečny s kravatami na chudých krkoch, ktorým chýbali už len učebnice na zajtrajšiu písomku z prvých piatich maturitných otázok, mladí muži s boa na chudých krkoch, ktorí rovno z koncertu bežali na nulté hodiny. Sexualita nielen v každom členovi na stejdži, ale trčiaca zo všetkých rohov pod ním. Zvláštne. Sympaticky dekadentné. Pýtať sa, či to bolo dobré, alebo zlé, je asi ako pýtať sa, či je dobré, alebo zlé, že Corner vyzerá tak, ako vyzerá. A teraz, nech sa páči, môžete dotrhať vy mňa.