Princíp vleku

Sťažoval sa nám tatranský vlekár na pokročilú pracovnú frustráciu. Ani nie tak z biednej zimy, veď budúci rok môže byť lepšia. Ani nie tak z malých ziskov, veď nakoniec predsa len neškodujú. Sťažoval sa na samotný princíp vleku:

- Ide nejaký mudrlant s výstrojom za sto litrov a hovorí mi, že zase ho turniket nechcel pustiť a lístok má pritom platný. A ja mu chcem povedať, že dajte ten lístok sem, pozrieme a vyriešime to, možno ho len máte zožmolený. Ale povedať mu to nemôžem, lebo on už je na vleku kusisko vpredu, už by ma nepočul. A tak ma tá nevypovedaná odpoveď zhrýza, až kým ten chlapík nevyjde po vleku hore a nezlyžuje dolu a ja mu to môžem povedať, aby ma to tak neťažilo. A ešte ho aj musím držať v hlave, akú mal vetrovku a lyže, lebo do ksichtov tým ľuďom vidieť nie je, len čapica, okuliare a tie ich otázky. A dosť sa niekedy načakám, kým im môžem odpovedať, lebo daktorí sa zastavia hore v bufete, postretajú sa tam, nalejú sa slivovicou a nejdú dolu aj dve hodiny. A ja sa celý ten čas trápim a mám takto rozrobené aj štyri otázky a odpovede a nemám pokoj, kým to nemám odfajknuté. Lebo ja nemám rád nedoriešené veci, chápete, ja som tu na to, aby som veci riešil.

Smiali sme sa na tom, nielen my prišelci, ale aj on sám s kamarátmi – inými vlekármi, poskytovateľmi ubytovania, predajcami hotdogov, vyrezávaných krčiažkov a majiteľov lyžiarskych škôl, jednoducho so všetkými podnikateľmi na poli zimného turistického ruchu, prechádzajúcimi zo slovenčiny do poľštiny a češtiny v priebehu nanosekundy. Smiali sme sa, lebo ten pocit poznáme. Všetci sme totiž tak trochu vlekári, čo si jednoducho musia počkať na odpovede, otázky, udalosti, poďakovanie, pochopenie, uznanie, na toho správneho človeka, vlastný byt, objatie detských rúk, prácu, ktorej sme hodní, alebo hoci na tú vysnívanú cestu na Nový Zéland. A zhrýza nás to čakanie pri vleku, lebo to už raz prešlo okolo nás, videli sme to a teraz počítame v duchu, koľko to asi tak trvá, kým sa to k nám vráti a my si to budeme môcť odfajknúť. Lenže vlek je dlhý, lyžiari sú pomalí a mnohí aj skysnú v bufete. Vietor sa dvíha, nám začína byť zima, tiene sa predlžujú a to, na čo čakáme, sa k nám ešte stále nerúti.

Pozitívne na celej veci je len to, že prevažná väčšina toho, čo vylezie hore, sa k nám aj vráti, že takmer všetko, čo úpenlivo chceme, sa nám aj splní. Negatívne je to, že čakanie nepatrí medzi najzábavnejšie životné disciplíny a väčšina vecí dorazí až vtedy, keď sme už takmer zabudli, že sme ich chceli. Keď si už len matne spomíname, čo sme to vlastne mali na duši.

Takže sme sa smiali a vedeli sme, že čím skôr sa nám princíp vleku dostane pod kožu, čím skôr prestaneme hovoriť chlieb náš každodenný daj nám dnes a to hneď, čím skôr si zvykneme, že sme vlekári a čas návratu lyžiarov môžeme ovplyvniť len nepatrne, tým lepšie pre nás. Ono tí ostatní vlekári, tí, čo si na princíp vleku už zvykli, tí bodrí, flegmatickí a otužilí, pripravení na to, že život je o tom urobiť si to postávanie pri vleku čo najzaujímavejším a že dôležité je posielanie hore a nie vyčkávanie, kým sa nám to vráti – tí vyzerali celkom šťastne. Slovenský budhizmus, povedali by sme, keby to nebolo rúhanie.