Práčka v záruke a volanie rodu

Pokazila sa mi práčka. Bola ešte v záruke, celkom nová a prepchatá funkciami, ktoré som nikdy nepoužila, ale aj tak to nezvládla a vzdala to. Hoci mi pár najbližších naznačovalo, že som ju strhala ja, lebo s mojou posadnutosťou automatickým praním výrobcovia nepočítali, opravár sa zatváril profesionálne, niečo z nej vymontoval a povedal, že sa ozve. Tak sa začalo moje igelitkové životné obdobie.

Chodila som od domu k domu, po príbuzných a po priateľoch a kým sme si dali kávu a prebrali, čo bolo treba, farebné na 40 bolo vypraté. Nie že by ma to neotravovalo, vláčiť plné sáčky spodných nohavičiek po cudzích domácnostiach, veď som to aj patrične zdôrazňovala opravárovi, ktorý mi dvakrát do týždňa do telefónu tvrdil, že náhradná súčiastka je už „na ceste“. Putovala niekde okružnou trasou po galaxii, lebo stále nie a nie doraziť.

Najviac som chodila k sestre. Kým doperie práčka sa stalo terminusom technikusom na všetky tie skvelé veci, ktoré sme spolu naposledy robili, kým sme ešte nemali na krku deti, mužov a neodbytný pocit, že toho treba stihnúť čo najviac. Kým doperie práčka bola teraz štrbina v časopriestore, do ktorej sa bez výčitiek svedomia dalo vtesnať prezeranie skríň a časopisov, diskusie o háčkovaní, pletení a kabelkách, vyjedanie chladničky, požičiavanie kníh, obzeranie blogov, strihanie vlasov a ohováranie sprevádzané škrabaním psa. Plus výchova do kríža, teda ja jej syna a ona môjho.

Uplynul mesiac a mne zodpovedný výrobca práčok, ktorý, samozrejme, žiadnu súčiastku odnikadiaľ neposlal, v rámci záruky poskytol novú práčku. Keď som tú radostnú novinu oznámila sestre, viditeľne zosmutnela.

- To k nám už neprídeš prať? – spýtala sa.

- Keď mám novú práčku? – spýtala som sa ja.

- A vieš určite, že funguje?

- Nepočuješ, ako hučí? – hrdo som priložila mobil k bubnu, ako keď vás známi nútia v telefóne počúvať džavot ich batoľaťa.

- A nekúpime si spoločnú? – povedala sestra. – Práčku myslím. Takú veľkú priemyselnú a nezničiteľnú. Dali by sme ju u nás na dvor a mali by sme príležitosť často sa stretávať.

- To je fakt, kedysi prali ženy spoločne, asi to malo svoje výhody.

- Hej, aby sa rozptýlili a nemysleli na to, ako im na potoku odmŕzajú ruky.

A tak nám došlo, že s našimi najbližšími nás dnes zbližujú vlastne už len oslavy a katastrofy. Oslavy však trvajú krátko, tlačíme sa pri nich, prekrikujeme a zostáva po nich plno riadu, takže len pri tých katastrofách dochádza k pravému nefalšovanému medziľudskému kontaktu. Keď niekomu netečie teplá voda, keď niečo prestavuje a musí u vás bývať, keď sa celá rodina strieda pri starostlivosti o chorú babičku. A je to dosť škoda, že musíme čakať na problémy, aby sme pocítili, ako máme k niektorým ľuďom blízko. Už nič v rodine spolu hmotné nevytvárame. Už nemusíme spolu chodiť do vinice, nerobíme zabíjačky, ani zaváracie a lekvárové orgie sa už u nás nekonajú v takom rozsahu ako kedysi. Muži nestavajú spoločne domy. Už nemôžu vojsť k švagrovi do kuchyne a vedieť, že dvere, v ktorých stoja, by tam bez ich vlastnoručného osadenia neboli. Všetci všetko riešia individuálne, vlastnými práčkami, ovocím kúpeným v potravinách, vlastnými remeselníkmi a opravármi.

Tuším je na čase pouvažovať nad založením nejakého rodinného podniku. Spoločne vyrábať likéry alebo bábky, kúpiť si sad, založiť školu alebo pekáreň, ako nám to už roky navrhuje naša mama na dôchodku. Nielen jednotlivci potrebujú zanechávať za sebou brázdy, ale tuším aj rody. Ja to volanie rodu po vyorávaní niekde v hĺbke svojej hlavy počujem. A je úplne jedno, či pri tom niečo v mojom okolí práve odstreďuje, alebo nie.