Sukňa na hrad!

Je verejným tajomstvom, že to najpodstatnejšie, čo sa nakoniec rozhodne v rámci Európskej únie, sa nerieši v bruselských rokovacích sálach za prítomnosti tlmočníkov a televíznych kamier, ale počas tých desiatich minút, kým sa dotyční nekonečnými chodbami do tých rokovacích sál dostanú. Bez kamier, bez tlačových hovorcov, bez poradcov, len si tak idú dvaja vedľa seba, napríklad prezident niektorej členskej krajiny a Javier Solana, prehodia čosi o počasí, čosi o farbe koberca a potom rýchlo k veci, kamoš, veď sa neondime s tými kvótami, vy ustúpte v tomto, my ustúpime v hentom, vy prižmúrite oko a ja to tým našim drúkom doma v parlamente nejako za zatvorenými dverami vysvetlím. Kto vie ladne kráčať po bruselských chodbách, má vkus, dobrého holiča, hygienické návyky, kinderštube a vie duchaplne konverzovať v angličtine, nemčine alebo francúzštine, toho krajina sa má lepšie.

Je verejným tajomstvom, že napríklad Slovensko prezidenta, ktorý by sa zaujímal o chodbovú konverzáciu v cudzom jazyku, nikdy nemalo. Nie že by to boli nesympatickí chlapíci, len nemajú talent na také kratochvíle, ako je zložený čas minulý alebo nepravidelné slovesá. Viac ich zaujímajú doma vypálené destiláty a to, kde je v Bruseli obchod s poľovníckymi potrebami. A my občania si môžeme certifikátmi z jazykových kurzov tapetovať, osobným šarmom podomácky oslňovať a chodiť po chodbách v Bratislave-Ružinove, Trnave, Brezne, Pohorelej Maši alebo Hnúšti, aj tak nám je to trt makový platné, veci európske sa riešia v Bruseli a nie s nami.

Predstavte si dlhú chodbu a záber, aký určite poznáte zo seriálov z lekárskeho prostredia. Dvaja doktori idú rýchlym krokom oproti kamere, kamera pred nimi cúva a zaberá ich stále tak od hlavy po kolená, medzi nami, tomu záberu sa hovorí americký plán. Doktori sa rozprávajú o nejakej diagnóze alebo o tom, kto koho miluje, v najlepšom sa rozídu každý na svoju stranu zachraňovať životy a my sme hneď o čosi múdrejší. A teraz si predstavte Javiera Solanu, ako podobným spôsobom kráča proti kamere a vedľa neho si trikom vymieňajte rôzne možné postavy reprezentujúce našu krajinu. Všetky tie postavy kráčajú, všetky sa pri troche fantázie pokúšajú o zmysluplnú konverzáciu, všetky sa snažia v tom zábere presadiť a zaujať. Kým vám takto kráčajú, skúste zistiť, pri ktorom tom hypotetickom reprezentantovi vás neoblieva hanba, nechce sa vám smiať, ani prepadať zúfalému plaču. Prešiel niekto konkurzom? Neviem ako vám, ale mne sa tam vedľa toho Solanu najviac hodí nejaká žena. Jazykovo vybavená, inteligentná, usmiata, v dobrom kostýme a odhodlaná vybaviť toho čo najviac pre svoju krajinu, pre Slovensko, ktoré ju zvolilo, ktoré sa nebálo mať v prezidentskom úrade ženu.

Keď sme doma rozoberali, ktorá z kandidátok by sa nám tam páčila, všetci sme sa zhodli na Ivete Radičovej. Je rozhľadená, príčetná, obľúbená a rozhodne by nám neurobila hanbu doma ani vo svete. Magde Vášáryovej to pred pár rokmi nevyšlo, ale Iveta Radičová je trochu iný prípad a hádam aj v postojoch nášho pospolitého voličstva už došlo k nejakému posunu. Minulý týždeň sa rovnaká téma rozoberala aj v bulvári, takže tento nápad asi všeobecne poletuje naším časopriestorom. Radičová dokonca už aj odpovedala na otázku, či sa chce uchádzať o post prezidentky. Vybavila to niekoľkými vyhýbavými zdvorilými vetami, ale rozhodne to neodmietla. Zaujímavé je to aj v súvislosti s nadchádzajúcou kandidatúrou Hillary Clintonovej v amerických prezidentských voľbách v roku 2008. To by ešte len bolo, keby to obe vyhrali.

Viem, že je ešte na tieto témy priskoro, ešte sa u nás prezidentské voľby neriešia, máme dosť iných problémov. Ale berte to tak, že len tak idem po chodbe. Počasie sme už prebrali, padla poznámka o kobercoch a ja sa vám na trase od bufetu k zasadačke zverujem so svojimi úvahami. Ak vás to nezaujalo, nechajte tak. Ak áno, je na čase začať s lobingom.