Urobíme všetko, čo sa dá

Na medicínu šiel z idealizmu. Nielen preto, že v bielom plášti nie je problém vyzerať sexy, nielen preto, že jeho babka povedala, že buď za kňaza, alebo za doktora. Šiel preto, lebo chcel pomáhať ľuďom.

Oženil sa, splodil dve deti, nasťahoval sa do malého panelákového bytu a mal vždy plnú čakáreň. Úplatky z princípu nebral, takže sa do tej práce vozil na starej škodovke, z ktorej stále niečo odpadávalo. Potom sa zmenili pomery a režim a on zistil, že by mohol aj zarábať. Zamestnal sa v zahraničnej farmaceutickej firme a začal ako predajca liekov obchádzať okresné nemocnice. V dobrom obleku, na novom forde, s kufríkom plným vzoriek. Len pomáhať už akosi nemal komu. Jazdil po cestách prvej, druhej a tretej kategórie a zreteľne cítil, že mu chýba možnosť položiť niekomu ruku na plece a povedať „urobíme všetko, čo sa dá, aby sa vám uľavilo“. Ťažko znášal vedomie, že už nemení svet k lepšiemu, že ktokoľvek iný by mohol byť teraz na jeho mieste a robil by to rovnako dobre. Keď to povedal doma žene, tá len prehodila:

- Nemusíš byť spasiteľom na plný úväzok, aj tie injekcie, ktoré niekam predáš, zachraňujú životy.

- Veď hej, - povedal on a sklonil sa zase ku katalógu cestovnej kancelárie nad obrázok rozosmiatych dovolenkárov na preplnenej pláži.

Na jednej obchodnej ceste vyšiel popoludní z okresnej nemocnice, pracovný deň mal za sebou. Na nemocničných schodoch stála babka a cez hrubé dioptrie lúštila načarbané čísla na užmolenom papieriku. Prihovoril sa jej, či nepotrebuje pomôcť.

- Viete čítať a máte dobré oči? – zavtipkovala babka.

- Urobím pre vás, čo sa dá, - povedal on, tak ako bol predtým celé roky zvyknutý.

Prečítal papierik a vysvitlo, že časy odchodov autobusov, ktoré boli na ňom napísané, znamenajú, že spoj do dediny, v ktorej babka býva, ide až o niekoľko hodín.

- Tak ja vás domov odveziem, mám to po ceste, - povedal on, hoci to po ceste nemal. Pripomínala mu jeho vlastnú babku a jeho bývalých pacientov a chcelo sa mu rozprávať sa s niekým o niečom inom než o percentách, objemoch, plánoch a ziskoch.

Bývala vo veľkom dome sama len so psom a dvomi mačkami. Rozprávali sa o živote, o mladosti, o vojne a o nohe, čo ju neposlúchala. Kým odišiel, vyzliekol si sako, vyhrnul rukávy na košeli a narúbal jej dreva. 

O dva týždne si upravil cestu do tých krajov tak, aby sa u nej mohol zastaviť. Priniesol jej masť na tú jej nohu a balenie minerálok. Ona mu uvarila polievku, ktorú spomínal, že ju jedával u starých rodičov. Pri ďalšom stretnutí spolu oberali čerešne. Potom zaviezol psa k veterinárovi a babku na cintorín na hrob manžela a jediného syna. Stal sa babkiným neexistujúcim vnukom a ona jemu dávno mŕtvou babkou. Zvláštnym spôsobom sa našli, možno aby vyvrátili všeobecne zažitú predstavu, že len tí ľudia sú si navzájom súdení, ktorí sa vekovo a pohlavne primeraní zamilujú, zoberú a žijú šťastne celý život. Niekedy sa tí ľudia stretnú nečakane a poznajú sa len tri roky, tak ako tento doktor a táto babka.

Zomrela v spánku na zlyhanie srdca. A potom ho zavolali k notárovi a on sa dozvedel, že je babkiným univerzálnym dedičom. Odkázala mu dom, záhradu, psa, dve mačky a okrem nich ešte lúky a les, o ktorých nemal ani tušenia.

Dom si opravil a po niekoľkých mesiacoch rozhodovania sa do neho aj s manželkou presťahovali. Odišiel z farmaceutickej firmy a otvoril si na dedine ordináciu. S pacientmi a nekonečnými možnosťami pomáhať.

Keby sa dobrota oplatila, každý by bol dobrý. Aspoň tak sa to hovorí. Ale postupnosť životných udalostí je niekedy nepredvídateľná. Doktor bol za jeden láskavý skutok, keď sa prihovoril cudzej žene lúštiacej požmolený papierik, odmenený nie domom a záhradou, ale tromi rokmi hlbokého priateľstva. A babkina suseda, o ktorej zatiaľ nebola reč, bola odmenená ešte štedrejšie: Keď sa dozvedela o babkinom úmysle prepísať na cudzieho muža celý majetok, odhovárala ju, nech namiesto nejakému podvodníkovi odkáže všetko niekomu, koho pozná, charite, alebo najlepšie cirkvi svätej. Keď sa do jej susedstva doktor nasťahoval, hnevala sa naňho a vynaliezavo mu celé mesiace robila naprieky. Až kým jedného dňa nedostala infarkt a on jej zachránil život.

- Realita je vždy inakšia než snívanie, - povedal Anton Srholec. – Môže byť ešte aj krajšia.