Svätý pokoj a farebné klbká

Ak sa pred akýmkoľvek sviatkom, či už sú to narodeniny, meniny, Vianoce alebo čokoľvek iné, spýtam ktoréhokoľvek dospelého člena rodiny, po akom darčeku túži, vždy mi povie: „Svätý pokoj.“ Ohromne ma to vytáčalo, pretože som sa ich to nepýtala preto, aby mi dali odpoveď typu „obzerance s makom“. Keby to šlo, rada by som im ten svätý pokoj dala. Ale v našej rodine je pekným zvykom oddychovať len minimálne. Pracujeme z domu, takže nepoznáme cvikačky, ale ani sviatok, či piatok. Keď na dovolenku nevyjde čas, presunieme ju na neurčito. Z práce ideme väčšinou rovno do postele.

Nedávno sa mi kamarát zdôveril, že rozmýšľal nad tým, či som už dospelá. Neviem, k akému výsledku nakoniec dospel, ale ja viem, že už som. Keby sa ma totiž ktokoľvek spýtal, čo by som chcela k najbližšiemu sviatku, bol by to svätý pokoj. Aspoň dvadsaťštyri hodín absolútneho pokoja, bez plánov a záväzkov, niekoľko hodín strávených podľa mojich predstáv a bez výčitiek svedomia, že robím práve toto a nie niečo iné.

Najskôr by som spala. Možno by som pokorila aj svoj osobný rekord, štrnásť hodín spánku bez prerušenia. Potom by som si dala poriadnu porciu kalorického dobrého domáceho jedla, ktoré som nemusela uvariť ja. A potom by som si sadla, ešte stále v spacom úbore, k nejakému kanálu, kde púšťajú len happy endy (a nie sú to telenovely), vyložila si nohy, nachystala si veľký košík plný rôznofarebných pradienok vlny a háčkovala by som. Háčkovala by som minimálne deku, aby riadky boli nekonečne dlhé a bujaro farebné, až by mi prechádzal zrak. A s každým očkom, čo by som uháčkovala, by som spravila pomyselný krok k nirváne. Pretože háčkovanie, rovnako ako pletenie, je jedna z najzmysluplnejších foriem meditácie. Niežeby ostatné metódy meditácie nedávali zmysel, ale je z nich osoh veľmi vnútorný a osobný. Pri pletení a háčkovaní (možno medzi ne patrí aj vyšívanie, najmä taká gobelínová výšivka nadrozmerných tvarov stojí určite za to) sa vaša myseľ po chvíli odpúta od všetkého prítomného a prízemného, oddelí sa od zeme aj od vás a putuje do iných svetov. Niektorá si zabehne do Tibetu, Nepálu, iná do vesmíru, alebo do ríše fantázie. Keď sa vráti, je ako znovuzrodená. A ešte po vás zostane pekná ručná práca, ktorá sa dá obliecť, dá sa ňou zakryť alebo poliať kávou po dobrom nedeľňajšom obede.

Nedávno som uprostred noci (s pletením na kolenách) zachytila v telke na kanáli Discovery krátky dokument o nadstoročných ľuďoch. Všetci hovorili, čo urobili preto, aby sa dožili takého vysokého veku. Figurovala tam práca, šťastie, zdravie, precíznosť v tom, čo robíte. Ale najviac sa mi páčilo, čo povedala jedna viac ako sto rokov stará pani, ktorej sa spýtal iný veľmi starý pán:
- Ako si sa dožila takého vysokého veku?
- Čo?
- Ako si sa dožila takého vysokého veku?
- Aha. Ja som svoj život zasvätila háčkovaniu. A tak mi nejako prešiel čas.

Nepotrebujem sa dožiť sto rokov, ale jedného dňa by som aj ja rada dospela do takéhoto stavu mysle. Vtedy budem určite dospelá a iba pol kroka od nirvány.