Liga za dobré konce

Dívam sa na Chirurgov, práve tam hľadajú pravú nohu a hĺbajú nad párom, do ktorého je zarazená tyč. Muž a žena, tá tyč je zarazená skrz oboch a vyzerá to tak, že ten, ktorým pohnú, zahynie. Nohu našli, len je oholená a nalakovaná, a oni potrebujú neoholenú a nenalakovanú, muž na operačnom stole nevyzerá na transvestita. Teraz som to prepol, chýba mi kontext, ale nemôžem sa nedívať.

Reklama, rýchlo. Na telke milujem, ako ma vždy dokáže prekvapiť. Boli časy, keď som si ju zapol, chvíľu poťukal, vypol a bol pokoj, teraz sa bojím nezapnúť ju aspoň občas, aby mi nebolo ľúto, že o čosi prichádzam. Dosiaľ som z Chirurgov nevidel viac ako desať minút, ale už ma zaháčkovali. Aj som sa zasmial, aj som neveriaco pokrútil hlavou, aj ma začalo zaujímať, ako to dopadne. Už ma majú, túto epizódu určite dopozerám. Reklama sa končí, idem pozerať.

Tak, Chirurgovia sa práve skončili, noha sa našla a prišila, dve kamošky porodili, jedna pani zomrela len tak, ani nebola pacientka, a slečna z dvojice prebodnutých tyčou zhasla tiež, ale to sa dalo čakať, asi vďaka politickej korektnosti prežil černoch, pardon, afroameričan. Dobrý seriál, ale pravidelným divákom nebudem pre banálny rozprávačský monológ na konci. A bolo mi veľmi ľúto tej prebodnutej, bola to fakt sympoška a dúfal som, že prežije. Lenže nie – a to je problém.

Seriály sú super, až sa zdá, že každý čo len troška talentovanejší tvorca celkom rezignoval na umenie a vrhol sa na komerciu. A komercia „zumelečtieva“, stáva sa náročnejšou, zásadnejšou, vážnejšou, vyššou a nebojím sa napísať to – umeleckejšou, či priam (a za toto slovko sa budem hanbiť, lebo ho nemám rád) hodnotnejšou. Oddych? Rekreácia? Jednoduchá zábava? Čoraz menej a čoraz viac ľudské existenciálne problémy, traumy, bolesti, zrady, smrť a čo je najhoršie, zlé konce, to všetko v pohodlnom, ale už nie banálnom televíznom balení.

Áno, už počujem tie ignorantské elitárske hlasy, ktoré jedovito púšťajú oheň a síru na všetko čo len trocha zaváňajúce mainstreamom, ale tentoraz ich nechám prejsť jedným uchom dnu a druhým von. Faktom totiž je, že hranica medzi „vysokým“ a „nízkym“, „umeleckým“ a „komerčným“, „hodnotným“ a „banálnym“ či „serióznym“ a „lacným“ je čoraz deravejšia, roztrhanejšia, zbúranejšia a možno už ani neexistuje. No dobre, to som trocha prestrelil, ale aj tak.

Od útleho detstva žijem s vedomím, že zomriem a hoci sa mi to nepáči, zvykol som si. Smrť však v žiadnom prípade nevnímam ako šťastný koniec, a vôbec, ľudský život je dosť tragický sám osebe, a bolestný, a smutný a platí aj to s cestou slzavým údolím. Ľudia okolo umierajú na rakovinu, deťom rodičia, rodičom deti, iní ľudia sa rozchádzajú, rozvádzajú, a umrú až potom, kaličia sa v autách, prichádzajú o prácu, sú chorí a majú bolesti, nikto ich nemá rád, sú sami, prepadajú trudnomyseľnosti, kvári ich jednoducho tisíc smôl a nešťastí. A potom sú tu všetky tie socky a hladní Afričania a tragédie, čo človekom neotrasú, len ak ich ignoruje. Áno, sú tu aj svetlé stránky, ale málo a stoja na veľmi vratkých nohách. Osobne sa nemám na čo sťažovať, ale možno mám v mozgu tumor ako tenisák a už mi zvoní hrana, možno ma prejde vlak, alebo trafí blesk, alebo sa nedajbože čosi stane mojim naozaj blízkym a ja sa celkom rozsypem. V najlepšom prípade prežijem až do konca, ako senilný zhrbený kmeť sa budem vedno s manželkou prechádzať parkom a nadávať na malý dôchodok, dívať sa do tej najkrajšej vráskavej tváre rámovanej šedinami a vidieť tam to, čo tam vidím dnes a budem sa tešiť z vnúčat, ale na konci aj tak umriem. A jej sa zrúti svet a bude tu dožívať, staručká, schovaná v spomienkach. Alebo umrie ona skôr a svet sa zrúti mne, vyhasne zrak a budem čakať, kedy to zloží aj mňa. V ideálnom prípade nás ďaleko po osemdesiatke porazí naraz pri sexe, ale aj to je smutný koniec. Nesťažujem sa, ani nenariekam, len sa snažím naznačiť, že život je dosť smutný, bolestivý a krutý, a aj keď je krásny, vždy má zlý koniec. Lebo smrť nie je happy end, už zo svojej povahy nemôže byť.

Všetci to vieme a naučili sme sa s tým žiť, tak je to v poriadku. Ale prečo sa na to máme dívať aj v telke, počas aktivity, ktorá by nás mala zabávať? Počas sledovania seriálov a ľahkých filmov na jedno použitie? Kde sú všetky gýče plné šťastia, sladkosti a happy endov? Neviem, akosi sa vytrácajú, je ich čoraz menej a pomaly sa začínam báť, že ak budem chcieť len tak kamsi utiecť a vychutnávať si sny, v ktorých sa všetko končí dobre a nie je tam ani bolesť, ani smrť, budem sa musieť obrátiť k drogám. Chcem, aby ma klamali, aby mi ukazovali len šťastné šteniatka a objímajúce sa páry, deti, čo sa vyliečili z leukémie, mladíkov zbavených drogovej závislosti, rodiny, vedno sa tešiace v zábavných parkoch. V svete vonku je tých obrazov málo, taký je, žiaľ, život, ale prečo sa vytrácajú už aj z tých prekliatych telenoviel? To už nikto nechce nepremýšľať? Alebo keď vidíme, ako sa trápia iní, aj naše trápenia sa nám zdajú ľahšie?

Nie, nie, na to nepristúpim, a preto som sa rozhodol založiť Ligu za dobré konce, ktorá bude mať na programe návrat dobrých koncov aspoň do fiktívnych príbehov. Lebo s dobrými koncami by aj duševného zdravia bolo viac a keď sa dívam len tak v telke na seriál, nechcem pri ňom trúchliť.

Prihlášky vo fóre, zápisné je príbeh so šťastným koncom.