Aby nám nevymrela ako mamuty a bozkávam

Pohľad do kalendára mi prezradil, že je konečne tu. Dlho očakávaný prvý jarný deň. Deň, keď sa oficiálne končí táto čudná zima a môže sa začať krikľavo farebná jar, frenetické jarné upratovanie a po ňom chronická jarná únava. Dvadsiaty prvý marec je však nielen začiatkom jari, ale aj svetovým dňom poézie. Na prvý pohľad to nejde dohromady, ale na druhý už hej. Veď kedy je lepšie obdobie na tvorbu poézie ako na jar, keď nám na všetky zmysly búšia podnety z prírody, hormóny sa búria, do ulíc vyjdú tie najkratšie minisukne sveta a obtiahnuté tričká na bicákoch? 

V jarnom období sa tiež upratujú skrine a poličky s knihami, takže je to možno jediná príležitosť, keď aj bežný človek príde do kontaktu s poéziou. Nedávno sa to pritrafilo aj mne. V jednej ruke hadica vysávača, v druhej kniha básní. Začítam sa. Na túto báseň si pamätám, na túto nie. Túto som mala napísanú ceruzkou na stene nad posteľou štyri roky. Jedna mi pomáhala prežiť ťažké chvíle, druhá ma rozosmiala vždy, keď som si ju prečítala, tretia ma zakaždým dojala. Túto knižku som si kúpila len pre jedinú báseň, ale tá naozaj stála za to. A v tejto som milovala všetky, od prvej až po poslednú.

Mala som obdobie, keď som si každý večer pred spaním chvíľku čítala poéziu. Bol to taký rituál. A s básňou v hlave sa mi vždy príjemne zaspávalo. Poézia navodzuje zaujímavé sny. Niekoľkokrát sa mi dokonca snívalo vo veršoch. A raz som si čítaním poézie nemedikamentózne vyliečila ukrutnú bolesť hlavy. Netuším prečo, ale najviac zaberá stará anglická poézia, najlepšie v origináli.

Poézia bola v istom období môjho života súčasťou mojej každodennosti. V mojich všadeprítomných zápisníčkoch sa kopili vety, strofy, texty piesní a básničky, rýmy, aj voľné verše, básne zamilované, aj bláznivinky na hranici nonsensu. A keď sme šli s kamarátmi zdolávať Cestu hrdinov SNP krížom cez Slovensko a starostlivo sme zvažovali, či si vezmeme ďalšie kilo domácej granoly alebo čisté tričko, vždy sa do batoha zmestila útla knižka poézie, aby sme sa po celodenných poetických výhľadoch do slovenských dolín a prudkých výšľapoch do slovenských kopcov a vrchov mohli večer opájať svetovou aj slovenskou poéziou. Shakespeare, Heine, Ondruš, Hviezdoslav nám robili spoločnosť pri ohni a pod stanom. Keď počúvate neznesiteľne krásne verše, aj prípadné otlaky sa ošetrujú s ľahkosťou.

Dnes žijem poéziou omnoho menej. Je to tým, že je môj život príliš prozaický? Žijem príliš rýchlo a hekticky na to, aby som mala čas na poetické pozastavenie bežného? Som zahltená praktickými vecami a povinnosťami, takže sa mi doň básničky nezmestia? Namiesto veršov si píšem do zápisníčkov básne začínajúce treba kúpiť alebo treba vybaviť. Ako sa mi mohlo stať, že som zabudla na Ivana Wernisha, Sylviu Plathovú, Emily Dickinsonovú, Charlesa Baudelairea, Heinricha Heineho, Li Po, Thákura, Verlaina a Rimbauda, Jána Ondruša a mojich obľúbených básnikov katolíckej moderny? Ako som mohla bez nich žiť?

Našťastie, poézia nie je zatvorená v knižkách. Poézia je aj stav duše. Stačí na chvíľu zastať alebo zmeniť uhol pohľadu a aj cesta do obchodu alebo do práce sa môže stať poetickým výletom. Znovu zapojiť všetky svoje zmysly, pohladiť rašiacu trávu, vdýchnuť vôňu vlhkej hliny a kvitnúcich stromov, cítiť pôdu po nohami, vidieť prvú lastovičku alebo cestičku po slimákovi, počuť roztúžených vtákov a poznať ich po mene. A keby toho bolo málo, na nočný stolík pripraviť knižku poézie. Poézia robí náš život znesiteľnejším, a preto si ju treba pestovať, aby nám nevymrela ako mamuty a bozkávam. Starajme sa teda o ňu denne, alebo na začiatok aspoň raz do roka.

keď znovu lásku a vernosť vyznám
diviznám, bazám a bliznám
snáď v sebe zase nájdem
nádej, báseň, sen a bázeň
snáď v tebe opäť sa roztratím