Mama každý deň odrezáva kúsok otca

Niektoré knihy sú ako voda. Môžem sa do nich ponoriť až po uši. Dostanú sa mi do každého póru, až je ťažké uveriť, že to, čo čítam, je literatúra, že to nie je naozaj. Ponorím sa tak hlboko, až mi dôjde vzduch, musím sa vynárať a lapať po dychu. Nestáva sa mi to často. Ale s knižkami Aglaje Veteranyi zakaždým. Sú plné obrazov, no Aglaja ich nekladie vedľa seba, ale na seba, vytvára zhluky a vrstvy. A keď sa mi už zdá, že je kopa priveľká, že sa jej zrúti, Aglaja vyletí do neba a poklepe Boha po ramene, alebo sa zavesí dolu hlavou. Ani jedno jej nerobí problémy, pretože pochádza z cirkusantskej rodiny rumunsko-maďarsko-cigánskeho pôvodu. Aglajin otec bol klaun a mama artistka. A tak Aglaji, cirkusantke, emigrantke a svetobežníčke nič nie je cudzie a nič nie je sväté. Nič nie je príliš obyčajné. Je celkom normálne, že mama každý deň odrezáva kúsok otca. Že niekto štrikuje dlhé mlčanie, iný si zje ústa, hovorí tónom svojich šiat. Dcéra žije s rukou v bruchu, mama zanechá dieťaťu škatuľku s tlkotom svojho srdca, teta si vyškrabáva do nohy diery.

Niekedy si predstavujem, že každý spisovateľ dostal na celý svoj život len určitý počet obrazov, prirovnaní, viet a slov a musí s nimi hospodáriť tak, aby mu vydržali do všetkých jeho poviedok a románov, básní a kníh. Aglaja Veteranyi asi vedela, že si ich nemusí šetriť. Za svojho života vydala len jednu knihu, Prečo sa dieťa varí v kaši. Pred svojou predčasnou smrťou pripravila na vydanie svoju druhú knihu. Polica posledných vydýchnutí jej však vyšla až posmrtne. Je poctou jej milovanej tete. Je o domovine, o exile, o rodičovskom hrobe, za ktorým sa srdce naťahuje. O bratrancoch a sesterniciach, strýkoch a tetách, o pokazených zuboch, kvetovaných šatách a hlasoch mŕtvych v kufri. A o smrti.

Kniha nemá dej, na aký ste zvyknutí z románov, je to len zhluk obrazov, ktoré sa kopia, súvisia spolu, popierajú sa, vyvíjajú sa a zomierajú, na jednej strane sa prevážia, spadnú a zatarasia dvere, ale oknom už vchádzajú ďalšie. Aglajine knihy sú expozíciou z Louvru, napchatou do trojizbového bytu.

Tretia Aglajina kniha mi najlepšie približuje Aglajin svet. Je jej očami, ušami, ústami. Keď si čítam kratučké príbehy, z ktorých sa Prečo nie som anjel skladá, vidím ľudí, ktorých videla Aglaja tak prenikavo, až sa im pohľadom dostala pod kožu. Sú v nej matky a otcovia, dcéry a synovia, muži a ženy, ústa a bruchá, deravé nohy a vlasy, všetko odrezané a zjedené, mŕtve deti, Boh a pokožka. Ľudia, ktorí nemajú spoločnú reč, iba spoločné slová. A smrť. Veľa smrti. Nie strašnej smrti, ani obyčajnej smrti. Smrť je len ďalšie interpunkčné znamienko, súčasť sveta, ako nádych a výdych. Smrť je pre Aglaju fascinujúca, je ako povolanie, ako ďalší stav. Mŕtvi sú aj naďalej našou súčasťou v hroboch, kufroch, v zime, v nás.

Aj Aglaja Veteranyi sa stala našou súčasťou. Minula všetky slová, ktoré jej boli pridelené, zaplnila nimi tri knihy, ktorými sa nedá plávať bez oddychu (aspoň ja sa musím stále vynárať) a utopila sa. Zahrnula nás svojou obrazotvornosťou, svojím smútkom v smiechu a zjedenými deťmi, matkami visiacimi na vlastných vlasoch a otcami, ktorí sa ničoho nezľaknú. Cudzinou v domovine a domovinou v cudzine, materským jazykom a matkiným chlpatým jazykom, bruchom plným zeme, aj hlasným tichom. Zasypala nás deťmi a starobincami a odišla, akoby tu bola iba na návšteve. Nechala nám tu len kufor plný hlasov, zeme a vody, vlasov a sĺz. Keď budete čítať, dýchajte a ak bude treba, použite záchranné koleso.

Viac o Aglaji Veteranyi nájdete tu.

Aglaja Veteranyi: Polica posledných vydýchnutí; Aspekt 2006
Aglaja Veteranyi: Prečo nie som anjel; Aspekt 2007
Knihy na recenzovanie poskytol Aspekt.