Hic furuent leones II. Postupimské námestie.

Asi najzaujímavejšou zónou, v ktorej psy a ich pohraničníci sťa levy bránili hranicu socialistického tábora, bolo oných 155 kilometrov obkľučujúcich Západný Berlín. A v rámci nich úsek vymedzený Postupimským námestím, Brandenburskou bránou a bývalým Ríšskym, dnes Spolkovým snemom. V tridsiatych rokoch minulého storočia to bola najživšia berlínska štvrť.

Počas druhej svetovej vojny bola polovica budovy poškodená bombardovaním. Po jej skončení sa tu stretávali hranice troch okupačných sektorov: amerického, britského a sovietskeho. V roku 1949 Sovietsky zväz vytvoril zo svojej okupačnej zóny Nemeckú demokratickú republiku a svoju časť Berlína urobili jeho hlavným mestom, zatiaľ čo USA, Francúzsko a Veľká Británia spojili svoje zóny do Nemeckej spolkovej republiky a zo svojich častí Berlína vytvorili Západný Berlín, ostrov uprostred NDR. Hneď sa stal prechodovou bránou pre utečencov z Východu na Západ.

V snahe zabrániť úplnému intelektuálnemu vykrvácaniu 13. augusta 1961 postavilo NDR počas superrýchlej akcie okolo Západného Berlína provizórny plot z ostnatého drôtu, ktorý postupne dobudovali na dva paralelné pásy 3,6 metrov vysokých betónových panelov s pásom piesku, ostnatými drôtmi, strážnymi vežami, reflektormi a samopalníkmi v strede medzi nimi. A práve cez Postupimské námestie toto pásmo smrti prechádzalo a práve tu bolo najširšie. Východní Nemci museli celú stavbu vybudovať na svojom vlastnom území, takže na Západnej strane múru im patril ešte asi dvojmetrový pruh. Západoberlínska polícia nesmela vstúpiť na územie iného štátu, takže tento pruh využívali ako azyl radikálni západoberlínski demonštranti pri občasných potýčkach. Západný Berlín sa mi podarilo navštíviť vo februári 1989. A prejsť si územie medzi Anhalter Bahnhofom a Reichstagom.

Západoberlínčania odstránili vojnové ruiny a okolo bývalého Postupimského námestia nechali prázdne miesto. Cítili, že Berlín sa raz znovu spojí, a že sa sem vráti jeho centrum. A nechceli ho začať budovať, kým k nemu nemali úplný prístup. Čakali do 9. novembra 1989. Potom padol múr, promptne ho rozobrali a na jeho zvyškoch vzniklo zopár sprejerských pamätníkov minulosti i prítomnosti. A všade okolo stavenisko, podľa niektorých najväčšie v Európe. Dnes tam stojí moderná obytná, obchodná a zábavná štvrť, ktorej dominuje Sony centrum. Je to premyslená moderná architektúra. Na pohľad sa mi páči. Je pekná, je elegantná, má čisté línie. Na pohľad sa mi páči, ale bývať alebo pracovať by som v tom nechcela. Čosi mäkko ľudské tomu chýba.

V tomto kedysi nepriateľskom území Nemci postavili aj námestíčko, ktoré dostalo meno po Marlene Dietrichovej. Zvláštne bolo, že ešte v polovici deväťdesiatych rokov to vyvolalo protesty. Časť Nemcov jej dodnes neodpustila, že zradila Nemecko, odišla do USA a slúžila americkej, pre Nemecko vtedy nepriateľskej armáde. Za svojho života doma nikdy nebola vítaná. Aj posmrtný návrat jej mena bol kontroverzný. Ale čoskoro už na Postupimskom námestí sotva stretnete niekoho, kto si na to ešte pamätá. Je to tak dobre? Čožejaviem – tuším ani nie.