Politika ako turistická atrakcia

Medveď vyzerá trochu ako veľký chlpatý mäkký dobrák, ale keď sa zaženie labou, nemusí to ani myslieť v zlom a môže to dopadnúť zle. To, že medveď je erbovým zvieraťom Berlína, je výstižné. Berlín je vcelku dobrácke mesto, ale môže ťapnúť. Berlín žije svojimi farbistými subkultúrami Ossis, Wessis, Turkov, Číňanov, Rusov, Poliakov, študentov a feťákov a svojou monochromatickou nadkultúrou vlády, parlamentu a biznismenov, ktorá sa do toho všetkého vmedzerila. Chodím tam rada.

Ako uchopiť Berlín
Chodiť po Berlíne je ako prechádzať sa medzi Modrou a Malackami. Treba použiť dopravný prostriedok – najlepšie sú koľajové, pretože neuviaznu v zápchach – a treba si dôsledne vybrať niekoľko málo cieľov. Alebo si namiesto hotela nájsť byt a zostať na dobu neurčitú. Ako ruský spisovateľ Wladimir Kaminer. Aj on sa cíti dobre medzi drsnými Berlínčanmi, ufrflanými čašníkmi a predavačkami, vyvedenými z rovnováhy japonskými turistami. Ak vládnete nemeckým jazykom a Berlín sa vám zdá lákavým cieľom, je kúpa jeho knihy Ich bin kein Berliner vynikajúcim úvodom.
Mne sa pri ostatnej návšteve podarilo nájsť cez internet hotel, ktorý bol jedným z poschodí rozsiahleho nájomného domu, jeho majiteľka sedela na recepcii, cez deň komandovala putzpersonal a ráno nám servírovala raňajky, komentáre do života a odsúdenia turistov, ktorí definitívne Berlín prznia a ona predsa musí udržiavať povesť Berlínčanov ako drsných a nepríjemných ľudí. Pri ďalšej návšteve Berlína určite ako prvé skontrolujem, či má voľnú izbu.

Každý správny pamätník sa stane turistickou atrakciou
Berlín za ostatných pätnásť rokov zrástol. Niekoľko desiatok metrov široká medzera berlínskeho múru je už prakticky všade zastavaná atraktívnymi modernými stavbami, len kde-tu je medzi nimi kúsok bývalého múru vo funkcii historického pamätníka alebo turistickej atrakcie. Vo funkcii toho prvého sa vlastne tiež stáva tým druhým. Každý správny historický pamätník sa napokon stane turistickou atrakciou. V Berlíne niektoré z nich pamätajú na udalosti druhej polovice tridsiatych a prvej polovice štyridsiatych rokov dvadsiateho storočia. Obdobie Tretej ríše, druhej svetovej vojny a konečného riešenia židovskej otázky. Na Ulici princa Alberta stávala budova, v ktorej malo gestapo svoju centrálu. Dnes sú z nej iba základy a náznaky suterénnych miestností. A v nich a nad nimi exteriérová výstava Topografia teroru. Hneď vedľa asi posledný autentický zvyšok múru. A stavebná jama. Od pádu múru vedú politické strany diskusie o stavbe múzea-pamätníka. V deväťdesiatych rokoch ho dokonca začali stavať, postavili dve niekoľkoposchodové schodišťové šachty, a potom ich zase zrúcali. A diskutujú ďalej.

Uličky do bežného života, do exilu, do plynových komôr
Nie je to preto, že by chceli úplne skryť túto časť svojej minulosti. V uplynulom desaťročí v Berlíne postavili nový pamätník holokaustu a nové židovské múzeum. Židovské múzeum postavili podľa projektu Daniela Libeskinda – toho, ktorý vyhral súťaž o stavbu na mieste bývalých newyorských dvojičiek. Zvláštnou zhodou okolností berlínske múzeum otvorili 9. septembra 2001, dva dni pred teroristickým útokom na dvojičky. Stavba je fascinujúca. Jednoduchá, monochromatická, z betónu, oceľových plátov a olivových stromov. Jej pôdorysom je niekoľkokrát zalomená línia. Navzájom sa pretínajúce línie tvoria aj pôdorys expozície holokaustu v suteréne. Podľa toho, ktorou uličkou sa vyberiete, dostanete sa do bežného života, do exilu, do plynových komôr. V prvom momente ma znervóznilo, že neviem, ktorým smerom treba expozíciou prejsť. V druhom momente som ocenila metaforu, ktorá sa v tej nepredvídateľnosti skrýva. A samotnú sieň holokaustu – prázdnu vežu vo výške budovy, čiernu, iba s uzučkou štrbinou kdesi hore, cez ktorú prenikal slabý vzdialený lúč svetla. Dve z troch nadzemných poschodí predstavujú to, čo bolo predtým a potom – dvetisícročnú históriu života Židov na území dnešného Nemecka.

Pocity opustenosti a beznádeje ako zábava pre turistov
S návrhom postaviť v Berlíne pamätník holokaustu prišla v roku 1988 publicistka Lea Roshová. V roku 1995 sa uskutočnila prvá súťaž, jej výsledok vetoval Helmut Kohl. Po druhej súťaži, po viacerých zmenách napokon začali v roku 2001 stavať podľa návrhu architekta Petra Eisenmana a 10. mája 2005 pamätník otvorili. Tvorí ho 2 711 kvádrov rozmiestnených v presne pravouhlej sieti na umelo zvlnenej vydlaždičkovanej ploche. Na okrajoch vám kvádre siahajú do polovičky lýtok, keď vojdete hlbšie, čoskoro vás prerastú a pretože uličky sú úzke, vzápätí stratíte svojich spoločníkov. Mohlo a malo by to vyvolávať pocity opustenosti a beznádeje. Veľa turistov sa skôr zabáva na tom, ako sa hľadajú.

Ďalšia atrakcia – rokovanie ríšskeho snemu
Pamätník holokaustu je neďaleko budovy bývalého ríšskeho, dnešného spolkového snemu. O vhodnosti rekonštrukcie jeho bývalej kupoly diskutovali dovtedy, kým namiesto nej postavili novú sklenenú kupolu otvorenú pre turistov, z ktorej vidno, ale nie počuť, do plenárneho sálu. O vstup je neutíchajúci záujem a treba si odstáť dlhý rad, nevídaný pred parlamentmi iných štátov. A okolie, pred desiatimi rokmi ešte zelená lúka s náletovými stromami a kríkmi, je dnes zastavané vládnymi a parlamentnými budovami. Sterilnými a nudnými. Subkultúry sa dávno presťahovali do bývalého východného Berlína. Napríklad do bývalého obchodného domu na začiatku Oranienburgerstrasse, poškodeného spojeneckým bombardovaním a nikdy neopraveného. Obchodný dom patril židovskej rodine. Centrum alternatívnej kultúry, ktoré tam dnes je, sa volá Tacheles. Po hebrejsky to znamená niečo ako jasná, otvorená reč.

Mestská turistika je zvláštny druh turistiky. Obľúbená od určitého veku vyššie – ten vek sa dnes začína niekde na strednej škole. Každé mesto, ktoré je jej cieľom, láka niečím špecifickým. Berlín je tuším jediným mestom, ktoré ponúka ako turistickú atrakciu politiku a je v tom neočakávane úspešný.