Zaklínanie koní

Je to farma na jednom z tých miest Slovenska, ktoré vyzerajú ako obrázok z kalendára vydaného na hrubom kriedovom papieri. Dievča z Bratislavy sa jedného dňa rozhodlo zmeniť svoj život, pobalilo kufre a spolu s matkou sa presídlilo na vidiek, kde začali chovať kone. Vonku, bez stajní, vo veľkých oplotených ohradách, v čriede. Tie kone sú zdravé, krásne a šťastné. Dokonca tam kone aj liečia. Nielen zlomené nohy a zápaly pľúc, hlavne problémy konských duší. Privádzajú tam kone agresívne, bojazlivé, depresívne, tie, ktorým sa niečo zlé stalo a oni si to príliš dobre pamätajú, tie, ktoré neznášajú ľudí alebo celý život. A dejú sa zázraky.

- A akú terapiu používajú? – spýtala som sa kamaráta, ktorý na túto farmu chodieva.

- Najčastejšie tú najjednoduchšiu. Dajú pacienta k ostatným koňom do čriedy a nechajú ho s nimi behať, erdžať, žrať, štuchať sa, kopať, spať, zmoknúť, uschnúť. A oni pochopia, o čom je konský život, kde je ich miesto, že ľudia nie sú zlí a iné kone že sú ich spoločnosť. Je to väčšinou celkom prosté.

Spomenula som si na našu babičku a jej premenu, keď sme ju z domu, kde bola celé dni sama, konečne presťahovali k jej dcére medzi ľudí. Na dychtivosť kamarátok na materskej dovolenke po ľudskom kontakte, hoci to bolo trebárs len spoločné vyberanie kvetináčov v Baumaxe. Na kamaráta, ktorý zostal doma mesiac a začalo mu z toho regulérne preskakovať. Samota je totiž priateľom veľkých filozofických myšlienok a jediným možným spoločníkom „na ceste do svojho vnútra“, ale nikde sa nedá ľahšie zablúdiť než v spleti vlastných konštrukcií vystavaných bez toho, aby sme sa o ne s niekým podelili. Sociálny kontakt je pre malé opičky narodené v zoologických záhradách tak veľmi dôležitý, že bez neho zomierajú, tak prečo si myslíme, že to, čo platí pre opice, sa nás netýka?

Treba sa stretávať pravidelne a intenzívne. Ale s vlastnou čriedou, s ľuďmi, s ktorými nás niečo spája. Nemusí to byť pokrvné puto, ani pracovná zmluva s tým istým zamestnávateľom. Ak nezdieľate podobné názory, ak musíte robiť každodenné kompromisy, aby ste nemrhali časom v márnych konfliktoch, ste kone, ktoré stoja osamelo v stajni, okolo defilujú psi, prasatá, vrany, mačky, sliepky, dinosauri, ale vy nemáte možnosť pobehať si s vlastnou čriedou, načerpať energiu, mať radosť z pohybu a zo svojho konského života. Cudzím čriedam sa nevyhneme, žijeme v rôznorodej zvieracej ríši. Je však nesmierne oslobodzujúce vedieť, v ktorej ohrade sa môžeme stretnúť so „svojimi“, ktorým netreba vysvetľovať, obhajovať sa, ovládať sa, predstierať a prehĺtať slová, pretože tí vás chápu, pretože sú podobní, majú konské nohy, konské hlavy, erdžia a zažili podobné záprahy, dostihy a pády na prekážkach.

Možno máte naplánované na najbližšie dni rôzne druhy medziľudského kontaktu. Ak máte pocit, že sa tam stretnete s milými ľuďmi, ale z celkom inej čriedy, než je tá vaša, že to majú byť formálne stretnutia zo zdvorilosti, zo zotrvačnosti alebo zo zbytočnej reciprocity, vyhovorte sa, že máte, bohužiaľ, iný program a choďte trochu medzi svoju čriedu. Nesľubujem zázračné vyliečenie všetkých bolestí a strachov, ale zaručujem, že vám to urobí neskutočne dobre. Ak to funguje na kone, prečo by nemalo na nás?