Socializmus s ľudskou tvárou

Nadpis tohto úvodníka je blbosť na prvý pohľad. Socializmus s ľudskou tvárou je rovnaký oxymoron ako fašizmus s ľudskou tvárou, Michael Jackson s vlastnou tvárou, či Štefan Hríb s ľubovoľným výrazom tváre. Dnes som si však už tým socializmom nie celkom istý. V belgickom meste Gent som objavil niečo, čo by sa dalo označiť za jeho ľudskú tvár.

V Gente majú taký zvláštny ústav. Otec kamarátky, ktorá nás mestom sprevádzala, v ňom pracuje a pozval nás na obhliadku. Teda, najskôr to vyzeralo, že pôjde o archív historických písomností a relikvií, ale nič písané po latinsky nás nečakalo. Najstaršie písomnosti boli z konca 19. storočia, žiadna veľká história. Ten ústav je totiž archívom socializmu, i keď oni skôr hovoria o robotníckom hnutí. V klimatizovaných sálach tam majú prehľadne uložené všetky dokumenty, ktoré kedy vyprodukovali všelijaké miestne aj vzdialené socialistické strany, na veľkých kotúčoch sú archivované červené zástavy s emblémami brigád socialistickej práce, na stenách visia plagáty vyzývajúce na zvrhnutie kapitalizmu a pozývajúce na prvomájové demonštrácie. Medzi regálmi je dokonca jeden s nápismi v azbuke, vraj archívy, ktoré Nemci odniesli za vojny zo ZSSR a odložili práve v Gente. Človek sa tam prechádza a v každej miestnosti je fotka Karla Marxa s nápisom, že ide o najvýznamnejšieho a zároveň najnedocenenejšieho filozofa všetkých čias, okolo veľkého stola študovne sú fotky ešte väčšieho čínskeho Maa s obalmi francúzskeho prekladu jeho Kultúrnej revolúcie, a to všetko ilustrované vodcovými citátmi. Skrátka, beštiárium ako vyšité.

Zdesení sa pýtame, či bolo v Belgicku nejaké obdobie socializmu alebo niečo podobné, ale vraj nič také. Tak ako celý západný svet, aj Belgicko bolo tejto pliagy ušetrené, oni sa tam len po celý čas strašne nudili, a tak sa angažovali vo všelijakých hnutiach, ktoré obdivovali náš svet za železnou oponou, nosili transparenty Stalina, Lenina, Marxa, Engelsa a ďalšej divej zveri po uliciach a bojovali za zrušenie vlastného kapitalizmu, pretože chceli, aby to aj u nich bolo také super, ako to bolo tých 40 rokov u nás. Samozrejme, predstavovali si to ako raj na Zemi, miestne socialistické strany v 70. rokoch dokonca vydávali pornografické časopisy pre homosexuálov, asi sa im zdalo, že reálny socialistický režim má pre tieto veci oveľa väčšie pochopenie ako ich tyranská západná demokracia. Očividne, ak u nás za totáča niečo naozaj fungovalo, bolo to oddelenie prezentácie smerom na západ. Keď socializmus padol, vytvorili si v Belgicku (ale aj inde) takýto nostalgicky archív, lebo im bolo jasné, že svoju zasľúbenú zem už nikdy nebudú môcť navštíviť.

Prechádzať sa jeho chodbami a počúvať o tom, že to všetko slúži študentom, ktorí vďaka tejto unikátnej trojposchodovej zbierke socialistických relikvií môžu do svojich diplomových a doktorandských prác načerpať informácie o socializme priamo z prvej ruky, je hlboko stresujúci zážitok. Vlastne je to oveľa viac strašné ako smiešne, pretože smiať sa naivite iných ľudí sa dá len dovtedy, kým človek nezistí, že oni tomu naozaj veria a sú ochotní za to bojovať, teda minimálne sa s nami hádať. Celý čas som to mal na jazyku, ale nakoniec som nespýtal, prečo všetky tie hovadiny vlastne archivujú, keď by bolo oveľa jednoduchšie nechať si len pár najzábavnejších pre srandu a ostatné jednoducho spáliť. Nemohol som sa, lebo otcovi našej kamarátky žiarili oči šťastím a keď sme ho spoznali troška bližšie, vysvitlo, že je to vlastne príjemný dobrák od kosti, akurát troška nepraktický. Keby mu vláda alebo Únia alebo kto to vlastne platí, ústav zatvorili, zrútil by sa a jeho štyridsať kolegov spolu s ním.

To je asi tá ľudská tvár socializmu. Len v samotnom malom Belgicku umožňuje spokojne žiť 40 ľuďom, a pritom je to celé len taká neškodná naivná zábava. Možno trošku drahá, ale krajina ako Belgicko si to môže dovoliť, tak ako si štyridsať rokov mohla dovoliť snívať o socializme, zatiaľ čo ľudia u nás museli ich sen žiť. Nebyť socializmu, museli by tí ľudia robiť niečo, čo by ich stresovalo, ničilo a ubíjalo a ich rodiny spolu s nimi.

Keď som sa už tak rozcítil, spomenul som si, že u nás si vydržiavame Maticu slovenskú, sťaby naše vlastné neškodné úchylárium, a že tu máme aj všelijakých senilných Sokolov, čo bľabocú o úžasnom blahobyte slovenského fašistického štátu, tak isto ako v Belgicku bľabocú o nulovej nezamestnanosti v časoch reálneho socializmu. Takže sa im nakoniec nemáme prečo smiať. Môžeme len skonštatovať, že u nich si to môžu dovoliť, lebo veci potrebné pre základný slušný život tam na rozdiel od nás už dávno fungujú.