Ako vyzerám v utorok?

Moja babička sa mi pred časom priznala, že keď sa pozrie do zrkadla, niekedy sa zľakne, pretože tá osoba v zrkadle, to nie je ona, to je niekto iný. Ona predsa vyzerá celkom inak. Pripadalo mi to trochu prehnané, veď moja babička je nerealizovaná spisovateľka, a tak rada hyperbolizuje. Ale keď som sa nedávno pozrela do zrkadla ja, spomenula som si na babičku. V zrkadle som totiž po dlhom čase uvidela seba.

Niežeby som do kúpeľne chodila iba po tme alebo sa vôbec nepozerala do zrkadla. Pozerám sa do zrkadla denne. Keď si umývam tvár, nasadzujem si kontaktné šošovky, čistím si zuby. Keď kontrolujem, či mi zase nezostal prúžok nerozotretého krému na nose (zostal). Keď zase márne pátram po cestičke vo vlasoch. Vidím sa v zrkadle vždy, keď idem okolo, akoby som mimovoľne kontrolovala, či som ešte stále tu. (Máme po byte takticky rozmiestnených niekoľko zrkadiel, takže viem, že ešte som.) Pozerám sa na svoj obraz v zrkadle dokopy niekoľko minút denne, vidím sa pomerne zreteľne, a predsa sa nevidím. Vidím svoj obraz, viem doladiť nedostatky (krém na nose, cestičku, penu zo zubnej pasty), ale nevidím svoj skutočný obraz. Vidím len seba, akúsi esenciu mňa, ktorá je stále rovnaká už desať, možno pätnásť rokov. Ale nevidím najvrchnejšiu vrstvu mňa, ktorá podlieha zmenám, je stále iná. Nevidím tú časť mňa, ktorá starne. Vidím vlastnú skutočnú tvár iba občas, ako nejakú spolužiačku zo základnej školy, ktorú som nevidela od konca osemdesiatych rokov a teraz ma prekvapuje, aká je dospelá, že už má kypré tvary a vrásky, deti a hypotéku.

Keď som sa kedysi učila kresliť, snažila som sa nakresliť svoj autoportrét. Dlhé minúty som sledovala svoj odraz v zrkadle a pokúšala som sa ceruzkou zachytiť črty svojej tváre. Ale moja podoba mi akosi unikala, raz bolo jedno oko dvakrát väčšie ako druhé, inokedy sa línie sánky stali v nepravdepodobnom úseku priesečníkmi, raz na mňa pozeral naivne stvárnený Ježiš, ďalšíkrát mimozemšťan. Nikdy som svoj autoportrét nedokončila, nikdy som so žiadnym z nich nebola spokojná. Nikdy som nebola schopná znázorniť to, čo skutočne vidím.

Pred polrokom som objavila komunitu ľudí na internete, ktorí každý utorok odfotia svoj autoportrét a potom ho zverejnia. Fotia sa znova a znova, raz tvár, inokedy celé telo, svoj odraz alebo len časť tela. Je zaujímavé pozorovať, ako sa ich vnímanie samého seba mení, ako sa zo subjektu stáva objekt, estetický objekt, objekt skúmania, objekt pred objektívom. Postupne sa mení aj ich výraz, stráca sa ostych a zábrany, postupne sa sami pred sebou (a pred ostatnými prirodzene tiež) odhaľujú, fyzicky, aj duševne. Nastupujú intímne portréty, nech si pod nimi predstavujete čokoľvek. Experimenty. Fotky zachytávajúce pravú tvár človeka, vrásky, aj auru, ktorú vyžaruje. Od štylizovaných fotografií, ktorými by nepohrdla žiadna supermodelka vo svojom booku, sa postupne precvakajú až po momentky, keď sa nenalíčení a rozospatí vyšuchtali ráno z postele.

A práve to ma na nich fascinuje. Vedieť sledovať samého seba akoby cudzími očami, vnímať sa z najintímnejšej blízkosti, a predsa s istým odstupom fotografa, zaznamenávať svoju podobu znovu a znovu, byť sám sebe najvernejším modelom, ktorý nefrfle, neodvráva, nevyžaduje mzdu za státie, ani nežmurkne v okamihu, keď to najmenej potrebujete. Dokázať dokumentovať svoj pohľad na seba s trpezlivosťou a zotrvačnosťou, ako potrebu, ako vyššie poslanie. Pozerať sa na seba tak často a tak dlho, až sa nakoniec naozaj uvidíte. Seba samého. Včerajšieho, dnešného, aj zajtrajšieho. Seba, ktorého poznáte z detstva, seba, ktorého práve otŕčate okoloidúcim, seba, ktorým sa ešte len stanete. Až vtedy totiž môžete skutočne pochopiť, kto ste a nezľaknúť sa, ak sa pri pohľade do zrkadla na vás pozrie anjel alebo diabol.