Lepšie, ako vyhodiť most do povetria, je vypestovať slnečnicu uprostred križovatky

Bolo to uprostred leta začiatkom osemdesiatych rokov. Boli sme so sesternicou u babičky na prázdninách. Babička nás pustila na zmrzlinu a my sme cestou naspäť našli na ulici šúľok kukurice. Zodvihli sme ho, ako sa na správne dievčatká pod desať rokov patrí a zrnko po zrnku sme ho olúpali. O nejaký mesiac sa babička začala diviť, čo za zvláštne kvietky jej začali húfne vyrastať po celej záhrade. Až keď podrástli, zistila, že sú to kukurice a dovtípila sa, kto jej to tam nasial. A ja som sa až nedávno dozvedela, že naša tajná tvorivosť v oblasti záhradnej architektúry má vo svete aj názov. Volá sa to guerilla gardening. Nikým nepoznaní guerilla záhradníci pestujú na neočakávaných miestach rôzne rastliny, a to nielen tie ilegálne, ale aj obyčajné letničky alebo šípový ker v parku, či pred panelákom, o ktorý sa nikto nestará. Napríklad vo vedľajšej ulici niekto už niekoľko rokov pestuje krásne oranžové aksamietnice v pukline asfaltu pod betónovým stĺpom elektrického osvetlenia.

Partizánske záhradníčenie a putovné knihy
Guerilla záhradníčenie je len jednou z foriem guerilla artu – partizánskej formy umenia, ktorou môžete dať svetu vedieť, že ste tu, že máte svoj názor, že tvoríte, alebo len chcete do sveta poslať niečo svoje. Dôvodov, prečo chcete niečo v rámci guerilla art vytvoriť, môže byť hneď niekoľko. Môžete chcieť vyjadriť svoj svetonázor, svoju nespokojnosť s politickým systémom, s diskrimináciou alebo pseudomorálkou. Môžete do sveta poslať svoje diela, nech už je to výtvarný objekt, veta, strana z budúceho bestselleru, vtip alebo aforizmus bez toho, aby ste z toho mali čokoľvek iné okrem dobrého pocitu. Môžete niečo poslať do obehu len pre dobrú karmu alebo spokojnosť v duši. Medzi posledné spomenuté patrí pekný zvyk nechať niekde na verejnom mieste knihu pre neznámeho čitateľa, ktorý si ju prečíta a potom ju pošle ďalej. U nás som sa stretla s pomenovaním putovné knihy, vo svete sa to volá bookcrossing. Tam to dotiahli do detailov v tom smere, že svoju knihu neposielate do sveta len tak naverímboha. Vďaka pridelenému evidenčnému číslu ju môžete pri troche šťastia a kooperatívnosti ostatných spolučitateľov sledovať na jej ceste kaviarňami, autobusmi, lavičkami, gaučami, záchodmi, posteľami alebo inými miestami, kde ju neznámi čitatelia nájdu a čítajú.

Hlavne nenápadne, anonymne a tvorivo!
Možností, čo alebo akou formou a hlavne kde zanecháte, je neuveriteľne veľa. Predovšetkým to musíte urobiť nenápadne, anonymne, bez toho, aby ktokoľvek tušil, ako sa to tam vzalo. Mňa obzvlášť oslovuje myšlienka nechať odkaz kriedou na chodníku, lístok či list zanechaný na verejnom mieste alebo trebárs vložený do knihy v knižnici alebo kníhkupectve. Páči sa mi aj nápad s odkazom vo fľaši alebo umiestnený k balónu naplnenému héliom a vypustenému do sveta. Moja obľúbená Keri Smithová ich na svojej stránke Ako sa stať guerilla umelcom opisuje omnoho viac. Všetky sú inšpiratívne a vyskúšaniahodné. Aspoň mňa nadchli hneď, keď som ich prvýkrát čítala. Premýšľala som, čo pošlem do sveta ja. Nejaký text? Obrázok? Meter dlhý omotávací náramok? List? Napíšem ho na papier, alebo na chodník, na stĺp pred domom, alebo ho nechám v kaviarni?

Na partizánske umenie treba dorásť
Asi po mesiaci rozjímania som sa odhodlala a rozhodla som sa, že pošlem do sveta malú pletenú mačku. Uplietla som ju, vypchala, zošila a vyšila. Zabralo mi to asi dva dni, ale nech. Aj guerilla umenie predsa niečo stojí. Vychystala som sa do mesta, že ju niekde zanechám s tými najlepšími želaniami, držala som ju v ruke, len nájsť miesto, kde ju nenápadne odložím. A nič. Nedalo sa. Nedokázala som to. Predstava, že hodiny mojej práce môžu skončiť v koši, ak si mačka nenájde včas svojho budúceho majiteľa, ale pripletie sa do cesty znudenému upratovačovi alebo chorobami posadnutej panej, ma neznesiteľne mučila. Všetko, len to nie. Mačku som zase doniesla domov a celou cestou som rozmýšľala, prečo som ju nemohla nechať jej osudu.

Nemám problém odovzdať kus zo seba bez toho, že by celý svet vedel, že som to stvorila ja. To som si už v minulosti niekoľkokrát overila používaním rozličných pseudonymov. Nie je pre mňa ťažké ani vzdať sa honorára za svoje dielo. Samozrejme, je to vždy individuálne, nedá sa rovnako pristupovať k niečomu, čo som vytvorila za jeden večer, a scenáru na celovečerný film, ktorý mi vzal rok života. Chápem, že nie všetko sa prepočítava na peniaze a nie za všetko človek peniaze dostane. Ale množstvo energie vloženej do nejakého projektu by malo byť adekvátne energii, ktorú mi to spätne dá. Na vyššie náklady s rizikovým ziskom som zatiaľ nedorástla, aspoň čo sa týka guerilla umenia nie.

Bojové jednotky tajne operujú po celom svete
A tak som nakoniec poslala do sveta niečo, čo ma stálo len toľko energie, koľko som dostala späť. Nemôžem vám povedať, čo to bolo, lebo by to prestalo byť guerilla umením. Ale keď sa to k vám dostane, možno budete vedieť, že to pochádza z mojej dielne.

A ak dostanete chuť vyskúšať si guerilla art na vlastnej koži, pustite sa do toho. Dajte o sebe vedieť, možno vás to začne baviť natoľko, že už nebudete vedieť prestať, tak ako sa to stalo niekoľkým ženám, ktoré pred niekoľkými rokmi založili Guerilla Girls. Dnes tvoria tri samostatné skupiny (alebo presnejšie guerilla bojové jednotky?) bojujúce proti diskriminácii pomocou faktov, humoru a umelej kožušiny. Jazdia po celom svete s gorilími maskami na hlavách, môžu byť kýmkoľvek, sú všade.